Psychológia šperku

Tému svojej eseje som si vybrala s ohľadom na môj osobný postoj k odievaniu a jeho významu v jeho najširšom chápaní. Jeho príčina aj dôsledok sú relatívne obsiahle pojmy a dá sa na ne nazerať z rôznych uhlov vplyvu na jedninca a jeho okolie.
Ako primárnu tézu pre svoju úvahu som si zvolila vplyv odevu a odievania sa v „hlbšom“ význame. Prirodzene zo svojej podstaty je tento pre mňa najprirodzenejší a je prejavom mojej osobnosti v tvorivom procese „sebevyjadrenia“. Uvedomujem si však ambivalenciu tohoto procesu a zmyslu vizuálnej komunikácie. To znamená dopad vizuálneho dojmu, který zanecháva a vyžaruje z jedinca-„nositeľa“ na jeho okolie. Ja tvorca-„zdroj“ sa budem snažit od svojej perspektivy čo najviac odosobniť a pozornosť zamerať na subjekty „nositeľa“ a jeho okolie.
Ako predmet-nástroj skúmania , ktorý symbolizuje psychológiu vplyvu odievania som si vybrala šperk. Formu, ktorá presahuje vnímanie klasického odievania. To čo by laik označil za „odev“. Práve jeho distancia od zaužívaného vnímania „celok-odevu“ z neho robí ideálny nástroj hry príčiny a dôsledku jeho nosenia.
Celá úvaha nad „psychológiou šperku“ je postavená na objekte a dvoch subjektoch. Objektom je šperk samotný, respektive obecne povedané ozdoba, ktorá sa stáva komunikačným prostriedkom medzi subjektom „nositel“-hovoriaci a subjekt „okolie“-recipient. Okolie, ktoré šperk vníma a interpretuje. Dalo by sa to přirovnat k vztahu medzi „trubadúrom“ a „poslucháčmi“, kde výpovedným kanálom je příběh, rozprávka, bájka, ktorú trubadúr prednáša. Zámerne pracujem s žánrami, ktoré autorský aspekt nemajú a jednoducho ho niekde podvedome vnímame. Rozprávky a bájky majú veľmi obecný charakter a práve neexistujúci, respektive „nevypovedaný“ autor im dodáva ich charakteristický vplyv na recipienta. Tento je však vždy aspoň čiastočne v réžií práve „trubadúra“. Trubadúri, ktorí svoj vplyv v stredoveku získávali práve prostredníctvom ovplyvňovania verejnej mienky svojím „rozprávavaním“. Myslím, že teda šperk je v istej forme rozprávkou, bájku, príbehom který chce o sebe nositel svojmu okoliu „vypovedať“ a následne z jeho intepretácie „ťažiť“. Práve nepriznané „autorstvo“ robí z ozdoby-„objektu“ kvalitnú živnú podu pre jeho „príbehovost“ a jej dopady. S tým spojená obecnosť šperku, je to, čo je v konečnom dôsledku príčinou jeho vplyvu na okolie nositeľa. Dôsledkom tohoto je totiž uznanie a úcta okolia ako pridaná hodnota osobnosti nositeľa. S tým spojená túžba nositeľa po moci, ktorá navodzuje atmosféru priameho, či nepriameho vedomia nadradenosti a zvýšené sebevedomie nositeľa.
„Páčiť sa“ vytrvára zmysel ozdoby. Je jeho primárnym účelom a „živnou podou“ pre mánévrovanie vo sfére vplyvu na okolie. Ozdoba vyzdvihuje kvality osobnosti a ukazuje ju v novom a „lepšom“ svetle. Tento proces by však nemohol fungovať bez ambivalencie „nosenia“ šperku. Jedinec sa zdobí pre seba len preto, že sa zdobí pre iných. Tento sociologicko-psychologický aspekt je klúčom k pochopeniu nositeľa šperku a jeho pohnútok. Nosenie šperku je prejavom priamej snahy o zvyšenie významu osobnosti nositeľa.
Tu sa dá opať naviazať na prirovnanie k trubadúrom. Čím via ľudom sa páčil ich príbeh tým via sa šíril ich vplyv a množstvo poslucháčov, s ktorými mohli následne „pracovať“ podľa svojin potrieb.
Základný rozdiel je však v možnosti „závidieť“. Ľudovým rozprávačom síce možeme zavidieť ich rétorické schopnosti avšak tu hranice „vplyvu závisti“ končia. Zataľ čo u šperku sú len spúštacím mechanizmom procesu, který prekračuje „okamih závisti“ takmer bezhranične. Nie nadarmo je symbolická farba závisti žltá-farba zlata. Zlato je lesklé a posobí ušlachtilo, čo vytvára nie len vizuálny zážitok.
Ozdoba a jej príbeh sa teda stávajú čímsi obecne egoistickým. Ich dopad na okolie je vlastne na úkor okolia. A to je cieľom. Upriamiť pozornosť na kvality nositeľa. Zážitok je však obojstranný. A mimo proces sebazkrášlenia si nositel šperk aplikuje, aby ním „potešil“ okolie. V tejto rovine sa stáva šperk predmetom altruizmu. Moment, v ktorom sa obe roviny chápania vizuálneho zážitku z ozdoby pretnú, je momentom, v ktorom musíme pochopiť, že jeden bez druhého nemožu existovať.
Ozdoba umocňuje, či rozširuje dojem, ktorý jedinec vzbudzuje, pretože pôsobí ako niečo, čo z neho vyžaruje. Toto vyžarovanie je práve onou formou komunikácie „príbehu o nositelovi“. Na rozdiel od verbálneho však nastáva aj tam, kde nedochádza k nijakému prúdeniu energie zo strany nositeľa- hovoriaceho smerom k recipientom-okoliu.
Pretože šperk je obvykle niečím cenným jeho zmyslovou sociologickou syntézou je „mať“ (niečo cenné) a byť“ (niekým ceneným). Tu vzniká určitý priestor pre silnější význam práve šperku než je tomu při odeve. Práve ozdobený odev šperkom je to, čo v modernej dobe robí z „niekoho“ „Niekoho“ o koho máme záujem. Niekoho komu venujeme čas a pozornosť. Presne ten, ktorý „nositel“ cieľavedomo predpokladal.
„Mať“ teda na sebe niečo koncentruje a metamorfuje kvalitu osobnosti nositeľa v čosi vidiľné a hmotné.
Je na mieste zauvažovať nad „potrebnosťou“ šperkov. Pretože on samotný zbytočný nie je práve preto, že je „zbytočný“. Čím „zbytočnejšiu“ vec „máme“, tým „šlachtickejší“ je náš status a s ním spojený príbeh o nás.
Dôkazom o „vyžarovaní“ šperku a jeho presahu hranice tela je vnímanie diamantu. Diamant ako najúčinejší a najúčelovejsší zo šperkov.
Diamant je dá sa povedať „nehmotný“. Jeho energia prúdi práve z jeho „vyžarovania“ a lesku. Narozdiel od iných drahých kameňov nemá farbu. Jeho vlastnosťou je teda svetlo nepohlcovať ale naopak ho odrážať spať do okolitého priestoru. Tým z neho činí unikátny nástroj „žiarenia“ pre svojho nositeľa. A to v tej najčistšej podobe. Paprsok svetla, ktorý vyžaruje smerom k druhému jedincovi je práve ono rozšírenie sféry vplyvu.
Tento proces nastáva práve v momente uvedomenia si určitej neosobnosti, ktorá z predmetu vyžaruje. V podstate práve miera „osobnosti“ predmetu, ktorým sa o vplyv pokúšame je aj miera elegancie, ktorú týmto dosahujeme. Na škále od tetovania ako ozdoby, cez odev až po šperk je tento najneosobnejší a vo svojej podstate najelegantnejší, pretože nie vlastne našou „telesnou“ súčasťou. A svoje vlastnosti nám iba prepožičiava a to na dobu nami vymedzenú. Túto máme pod kontrolou a tým pádom je náš vplyv na okolie tiež. Skutočná elegancia totiž neupozorňuje na individuálne rysy. Naopak akcentuje tie, ktoré sú obecne chápané a vnímané ako určitá forma archetypu. Tento pomáha vizuálny zážitok preniesť do kontextu historickej doby, spoločenskej nálady a iných, ktoré možeme zobecniť. Na základe tohoto je možná aj ich jasná čitelnost a interpretácia.
Pokiaľ má ozdoba dodať určitú dávku individuality musí byť týmto prostriedkom „štýl“. Tento sa stáva kontextom, v ktorom je šperk interpretovaný. Práve interpretácia kruh uzatvára a vytvára subjektivný dojem, ktorý možeme označiť jako „individuálny“ rys nositeľa.
Tu vzniká priestor nad úvahou o autorskom šperku a šperku „bez autora“. Autorský šperk nazývame „umeleckým“ remeslom a je vždy odrazom autora a jeho umleckého prejavu. Pre tento nikdy nemôže ponúknut dostatočný priestor nositelovi na sebeprezentáciu. Sám totiž vypovedá o autorovi jeho príbeh. Čo je v protiklade s tým, čoho chce nositel dosiahnuť. Pozornosť sa tak triešti medzi autora a nositela jeho produktu. Z tohoto dôvodu autorský šperk z psychologického hladiska vyčlenujeme z obecnej psychologie šperku.
Príklad tohoto môžeme nájsť aj vrámci odievania, kde nám kontrastuje svet „haute couture“ a „pret-a-porter“. Kde z podstaty ich pomenovaní je zrejmá ich umelecká a užitková ambícia. Kde ruka v ruke s nimi funguje aj autor a jeho presah do „sféry vplyvu“ nositela. Do šiat z kolekcie haute couture môžeme len velmi tažko „vtlačit“ seba. Vždy budeme skôr nástrojom ich prezentácie a s tým spojenej prezentácie autora. Rovnako ako je tomu u knihy, autora a predčitajúceho publiku. Pozornosť a hlavná interakcia nastáva medzi autorom a publikom. Predčítajúci je iba jeho predlženou súčasťou. Nikdy sám príbeh nevytvára jeho vplyv na naň je v podstae zanedbatelný.
Šperk vo svojej obecnej a nadindividuálnej podobe totiž nesie ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. Ak je zhotovený z ušlachtilých materiálov a jeho vyhotoveniu sa venoval potrebný čas, stáva sa uchovávateľom hodnoty. Je teda priamo zaťažený materiálne. Tento jeho aspekt však v okamihu uvedomenia si „cennosti“ a jedinečnosti ozdoby, svoj čisto materiálny rozmer bezhranične opúšta. Prirodzene sa stáva súčasťou společenkého chápania statusu jednotlivca, či skupín. Ak je šperk „pravý“ a „cenný“, je takým aj keď ho nemáme v dohlade. A takýmto sa stáva aj člověk, ktorý ho nosí. Narozdiel od „nepravých“ šperkov, na ktoré sa pozornost upriamuje iba v danom okamihu.
S tým spojená nadčasovosť, resp „bezčasovosť“ mu dodáva další kvalitatívny rozmer. Rozmer hodnoty pre druhých, ktorá je uchovatelná a dá sa obecne interpretovať.
K tejto interpretácii však može dochádzať iba v určitých podmienkach. Tie sú dané spoločnostou a našim miestom v nej. Právo uplatnit „kúzlo zapáčit sa“ možeme iba po hranicu sféry společenského významu jedinca.
Sféra vplyvu, ktorú možeme jeho nosením rozšířit sa teda stáva priamo závislá na osobnosti nositeľa a jeho spoločenskom kontexte. Tento kontext šperk iba dotvára. Nositeľ si jeho vlastnosti iba kontrolovane prepožičiava. Bez sociologického charakteru nositela by „kúzlo ozdobenia sa“ nemalo svoju celistvú podobu. Šperk teda v konečnom dôsledku iba zvýrazňuje a podtruhuje kvalitativne hodnoty nositeľa.
Záverom sa dá teda zkonštavovať, že narozdiel od šiat, ktoré vo svojej „telesnej“ podobe člověka „utvárajú“. Šperky jeho „duchovný“ tvar iba transformujú do viditelnej a obecne zrozumitelnejšej podoby.