Príbeh, ktorý Ti rozpoviem sa odohral ešte v apríli, keď sme s frajerkou návštívili Filipíny. Ako si si už v nadpise prečítal, stali sme sa bezstanovcami, čiže ľudmi bez stanu. Ako sa to celé odohralo? No čítaj…

Je 15. apríla večer a my zúfalo hľadáme miesto na postavenie stanu v horskom mestečku Bontoc na ostrove Luzon na Filipínach. Sme unavení, dnes sme skoro celý deň sadili ryžu. Áno, správne čítaš sadili sme ryžu spolu s miestnymi. Len sme tak sledovali, ako tvrdo makajú a napadlo mi, že by sme si to mohli aj my vyskúšať. Najskôr sme oslovili jednu rodinu, ktorá nás odbila a tak sme oslovili ďalší pracujúci kolektív. Tí boli radi, že im zadarmo pomôžeme a tak nás zaučili. Nenechám si túto vedomosť len pre seba a hneď Ti poviem, ako sa taká ryža sadí.



Je to makačka pozostávajúca z viacerých procesov. Prvý krok je na chlapoch a voloch s pluhmi. Tí sa spolu prechádzajú po políčku a dôkladne ho poorú. Následne treba pole zatopiť. Zatopené ostane aspoň deň. Ďalším krokom sú poverené deti. Treba zo zaplaveného poľa vyzbierať slimáky a iné pochúťky, ktoré vyplávali na povrch – tie budú na obed. Potom už prichádza fáza sadenia. Tú vykonávajú prevažne ženy a deti. V tomto prípade aj dvaja turisti, ja a Liz. Sadenie prebieha tak, že do zatopenej zeme vkladáme mladé rastlinky tak, aby tam pekne ostali stáť a mali medzi sebou rovnomerné rozostupy – cca 10 cm. Toto prevádzame stojac naboso v bahne. Samozrejme na mieste kde stojíme, vzniká kráter, ktorý musíme zlikvidovať pred tým, ako tam šupneme rastlinku. Toto opakujeme, až kým sa nám podarí celé políčko krásne zaplniť mladou ryžou. Sadenie prebieha 2x ročne a samozrejme aj úroda sa zberá rovnako často.



No ale teraz nazad k tomu nášmu problému, kde postaviť stan. Celá okolitá oblasť je slávna svojimi úžasnými ryžovými terasami. A v tom aj spočíva problém. Všetká pôda je buď zastavaná, alebo sa tam pestuje ryža. Blúdime malými a tmavými uličkami a hľadáme či dakde majú dvor, aby sme ich oslovili a požiadali o možnosť postaviť tam stan. Oslovujeme akúsi ženu a ona vraví, že si máme ísť postaviť stan voľakde do parku v centre. Nuž dobre, mierime teda tam. Ako sa tam pomaly presúvame, dobieha nás iná žena a vraví, že nás tam došikuje. No po chvíli vraví, že asi je to tam nebezpečné a že si máme ísť postaviť stan do jej rozostavaného domu. Dobre teda, prečo nie? Táto žena býva v maličkom podnájme kde sa okrem gauča a chladničky už skoro nič nevojde. Platí za to asi 20 € mesačne, čo je dosť veľa pre ňu, keďže denne zarába 1-2 € predajom pečiva a občas si trošku privyrobí upratovaním, či praním pre misionárov. Má rozostavaný dom, do ktorého stavby treba veľmi veľa investovať. Začali ho stavať pred rokmi a odkedy jej umrel manžel v roku 2012, nedarí sa jej nasporiť peniaze. Akurát je u nej na návšteve dcéra. Tá pracovala v Hong Kongu a spolu s manželom žije tuším v Manile. Má aj syna, ktorý ak chce prísť domov, keď je tam jeho sestra, nemá kde prespať.




Staviame stan a žena sa prizerá. Stan sa jej veľmi páči, ukazujeme jej, ako sa to stavia. Rozprávame sa s ňou dlho o živote na Filipínach, o našich zážitkoch a podobne. Kým som si dal sprchu, prezradila Liz, že má zajtra narodeniny 53 rokov. Vyzerá na viac. Ideme pomaly spať. V stane pozeráme film 7 rokov v Tibete, počas ktorého zaspávam. Ráno nás žena budí, doniesla nám raňajky. Najeme sa hľadiac na mesto z rozostavaného domu, sme trošku na kopci, tak máme pekný výhľad. Blahoželám jej k narodeninám a dávam jej stan ako darček. Vyhŕkli jej slzy od radosti, taká bola rada, že teraz jej syn môže prísť na návštevu a spať v stane. Aj nás to potešilo, že je taká rada. Následne sme sa spolu vybrali do mesta, chcela nám ukázať, kde sa nachádza múzeum, ktoré sme sa rozhodli navštíviť. Platíme vstupné a pýtam sa jej, že či ona už bola v múzeu. Vraj ešte nikdy, tak som chcel zaplatiť vstupné aj za ňu, ale nakoniec pracovníčka múzea ju nechala ísť zadarmo a tak sme si spolu prešli múzeum, dozvedeli sa o úžasných tradíciách miestnych ľudí, kde ešte v 20. storočí bol kanibalizmus v móde. Jedli svojich nepriateľov z vojnových výprav.



Rozlúčili sme sa pred obedom a s dobrým pocitom sme sa vybrali pokračovať v našich dobrodružstvách, ale teraz už bez stanu, ktorý toho toľko zažil. Budeme spomínať… a spomínať budeme aj na to sadenie ryže. Ešte pár dní po tom nás bolel chrbát a stehná. Toľko roboty s tým majú, to je až neuveriteľné, že je ryža taká lacná. Odteraz vždy, keď budem jesť ryžu, tak si na to spomeniem.