„Na počiatku bola túžba. A táto túžba smerovala k aktu a ten akt bol sprevádzaný slasťou.“ Motto reformy mestskej hromadnej dopravy mesta Bratislava 2014

Jeden deň v roku by mal byť dňom kompletnej úprimnosti. Konečne by sa odomkli okovy umelej ľudskej slušnosti. Žiadne momenty dusivého ticha v kolektíve, žiadne momenty predstieranej zdvorilosti. Život, ty spletité klbko lokálnych konvencií, ktoré dodržujú aj psychopati. Umenie ticha a prednesenej reči v správny čas: to je aj viazanka, vyleštené topánky, mlčanie o peniacom účese, rotácia ramien v súlade s natočením nôh a zásaditý odor vo vlaku, úchyt ruky nie celkom pevný a nie celkom mľandravý v záujme zachovania hierarchie hrúbky penisov a signály predstierajúce sexuálny nezáujem - záujem o nerealizovaný záujem - vydatých čakaniek. Ako sa asi vytvoril tento kód? Stretli sa ženy a povedali si: Povedzme nie „NIE“! Odteraz nie znamená áno, okrem prípadov, keď nie NIE a muži, ktorí si povedali: veľa rozprávame, musíme byť ako vo filme a hovoriť mlčaním a útekom zo zanedbanej kuchyne. Ako sme so sebou vypiekli my cez tento komplexný kód, v ktorom ospravedlnenie znamená urážku, pozvanie do kina - pozvanie na kávu – pozvanie na ležatý platonický rozhovor o stave bytia - tak s nami vypiekla príroda. Tá beštia nad nami - aspoň si to tak teraz v tomto historickom okamihu vedenia predstavujeme – ktorá nás používa ako figúrky pre svoje prežitie. Núti nás do aktivít, o ktorých môžeme intelektom polemizovať: napijem sa vody alebo dvihnem call-centru ? Zjem koňa alebo založím nové hnutie svedomitého požívania egrešov. No skutočná denná dilema neprebieha v absolútnej binárnosti zjem - nezjem, napijem- dvihnem. Zdá sa, že väčšina si myslí, že žiť je lepšie ako hneď umrieť a myslí si, že treba pokračovať ďalej, keď sa už raz narodili. Ani bradatá avantgarda sa cez obed nerozhoduje či si dá harakiri alebo predsa len ten humus. Mnohí sa tiež riadia imperatívom, že život má niekam smerovať a človek má popritom smerovaní držať bradu na úrovni korporátnej etikety, založiť nesmrteľnosť cez zachovanie druhu, zanechať, čo najväčšiu stopu oxidu uhličitého a kadečo ďalšie triviálne nudné. Vieme si zobrať hypotéku na tridsať rokov a myslíme si, že sme vyhrali. Už na nás nedosiahne hviezdne nebo. Ale čo to tam vidím? Čakáte dvojičky a príroda je späť. Nič netušiace deti sa rodia a nemajú na výber. Ak sa chcete narodiť, stlačte tlačidlo 1, ak sa chcete vyliahnuť, stlačte tlačidlo 2, ak si želáte iných rodičov, tlačidlo 3 a ak nemáte telefón, nemáte na výber. Po zaznení signálu si vyberte politický režim, v ktorom chcete byť vykorisťovaní. Rodičia sa snažia zatajiť, ako sa veci majú, čo najdlhšie (tam vonku je fakt kyslík). Novodobým vynálezom je život po dvadsiatke pod záštitou rodičovskej perinky: ešte nie, ešte nemusím vedieť, čo mám robiť, ešte chvíľku odpočiniem a postláčam virtuálny samopal. Tridsaťroční adolescenti sa ocitajú na psychiatrii napriek či kvôli obrovskej rodičovskej láske, ktorá dala všetko materiálne, čo sa dalo. Po sprche, príde pohľad do zrkadla: najskôr asymetrie tela a potom depresia zo zistenia: to som ja, ale čo som, jašter? Bolí ma hlava, ach, potrebujem celý život terapeuta, ktorému budem hovoriť , čo nemôžem povedať nikomu inému, lebo to nedáva zmysel a svet je čudný, žiť- asi žiť? nie som suicidálny. Fuck. Kód zaručuje pokojný chod más a raz za čas sa nájde muž, ktoré zostúpi z hôr šialenstva a povie pravdu. Niekedy o ňom napíšu knihu, ktorú budú mať všetci v šuplíku, niekedy ho posadia s ďalšími na plavbu, niekedy do ústavu a niekedy vládne a oslobodzuje. Mám svoje dni, sviatok úprimnosti je tu! Úprimnosť pred sebou je tá najdôležitejšia. Netvár sa v tom zrkadle, že to nie sú šediny. Privstanem si, aby som pred prácou stihol holiča. Nechám sa oholiť preto, aby som dobre vyzeral pred sebou alebo pre druhých? Nie, mám rád dotyk rúk na svojej hlave, aj platených rúk. Holič, to je človek, ktorý mohol robiť všetko na svete a vybral si, že sa bude ľudí dotýkať s ostrými predmetmi. Žije život na hrane, má herpes a je na môj vkus trochu starý, uvažujem nahlas v kresle. Stále cítim, že mám isté zábrany, že nie som celkom úprimný. Úprimnosť pre človeka, ktorý nemá čo povedať, je na nič. Holič zanecháva jemnú brázdu na líci, za čo mu okamžite vynadám do lumpenproletariátu. Keď sa schyľuje k plateniu, oznamujem mu, že si žiadam odškodné, a že sme si teda rovní alebo mi môže ešte preriediť obočie. Holič len pokrčí plecami- nemá svoje měsíčky. Slovák porobený. Pokračujem ďalej MHD (lebo nemôžu konečne odkonšpiračne deteoretizvať teleport, ó nie! jašteri blázniví) do lukratívnej časti mesta, ak lukratívnosť spočíva v tom, že sa v nej nedá parkovať, oddychovať, pracovať, žiť, ale predsa sa dá za všetko štedro platiť. A čo má cenu, stojí za to, musím to mať. Ľudia v trolejbuse štandardne smrdia. Mieša sa konzerva tuniaka, cibuľka v bagete, pot, moč, pupočníková krv a málokto zaregistruje aj dekadenciu konečníka. Nastupujem a vospolku promptne oznamujem: „Niektorí z vás potrebujú doma bidet. “ Rozdávam vizitky môjho inštalatéra a vagabund, naposledy mytý vo vaničke, odkiaľ ho vyliali za krokodílom, uznanlivo pokyvkáva hlavou. Hanblivý muž v sačku z Miletičky (bangladéšske šitie švov vidím v polospánku) sťa „idemnapohovordonajbližšejkorporáciepozerámdozemeapretomazoberú“ sa hanbí. Podávam mu dražé hroznového cukru a číslo na jednu neznesiteľnú nymfomanku, ktorá nemá rada sex a predohru v opere. V merku mám sviežu devu. Pohľady sa pretnú. Neuhýbam, a preto zákonite uhýba ona. Verím na túžbu na prvý pohľad. Kód hovorí, že pohľady môžu byť v rovnakom poli len určitý čas. Cudzí ľudia takto po sebe túžia neustále. Kto viac civí, neviem. Ženy sú zbehlejšie voyeurky a sledujú inak ako očami. Najviac vás pozorujú, keď sa nepozerajú, lebo vedia, že sa pozeráte vy. A keď máte dojem, ako ich tajne pozorujete, môžete si byť istý, že váš pohľad počujú. Táto vec mi bola dnes ukradnutá. Priamo som hľadel do očí dievčiny s vlasmi, nosom, rukami, zubami a kazil som erotiku uhýbania. Náboj sa menil na niečo malígne, úchylné, odporné, pokazil som hru jemných signálov a spravil z rovnocenných partnerov hry, predátora a obeť. Na najbližšej zastávke dievča okamžite odkráčalo. Och, láska na celý život je fuč. Dnes nie, dnes viem, že zajtra budem vidieť inak symetrickú ženu s lesknúcou pleťou, signalizujúcou „dnes je ten deň, keď od nás chce príroda, aby sme súložili, ale musíš ísť najskôr do Tel-Avivu pozametať náhodný dvor náhodného muža a pozdraviť tri mačky a naučiť sa hrať na lesnom rohu, aby k tomu konečne došlo. Dnes nie. Bude ma ešte dlho trápiť, že som jej nestihol podať vizitku. Na svojho krtkára. V práci má víta ženský kolektív. Prefeminizovaný svet, v ktorom žijem, mi umožnil spoznať svet nereči, nemyslenia, rozdvojenosti myslenia a konania, ktorému vôbec nerozumiem, ale aspoň viem, keď moje nepochopenie zašlo priďaleko. Sekretárka sa usmieva a chváli moje ružové sako. Vraj prečo? Prečo nie, prečo, šľaka, nie? Každý deň nosím všetko čierne, lebo sa to ľahko zladí, a dnes šokujem touto vonkajšou a vnútornou úprimnosťou. Som len muž a kolegyne vnímam aj ako objekty aktu. Zracionalizoval som si svet, aký má byť- rovnostársky, ale sex sa nedá korektnosťou vytesniť. Vyzliekam sa, aby bolo všetko jasné. Môj penis premáva po kancelárii ako indikátor. Vyjadruje komplimenty, ale aj nezáujem svojským spôsobom a všetci vieme, na čom sme. Sex je podobná potreba ako hlad a smäd. Ak som hladný, najem sa, ak som smädný, napijem sa, o čo ľahšie je uspokojiť sexuálnu potrebu. Krásne ženy okolo mňa. Nestíham sledovať a prenášať túžbu. Na ktorú z nich upriamim svoj hľadáčik vernosti. Dnes nie, dnes môžem kód zahodiť a mať ich všetky. Túžbu musí saturovať slasť, inak je zbytočná. Sledovali ste niekedy nádherného človeka, len aby vám padol zrak na krajšieho človeka, ad infinitum? Vnútro vám hovorí, že je to nesprávne, morálne, ale aj ekonomicky je lepšie mať jeden stály objekt príťažlivosti, aj prírode sa to páči. Boh v mnohých raných kozmogóniách stvoril svet cez rozprášenie semä. Cieľom prenasledovania je naplniť túžbu, prežiť slasť, toto prenasledovanie je príjemné, ale pekelné, stále sa opakuje. Na znak pravdy onanujem uprostred kancelárie a prežívam dočasné uskutočnenie nízkej potreby, ktorá takto nemôže prerásť v metafyziku lásky.