Dnes mi to na balete išlo. Mala som čierne tielko s tenkými ramienkami a čierne legíny. Som sa cítila úplne profi. Išlo mi to. Aj skoky aj všetko dopínať a držať. Kurnik asi to je tým outfitom. Že sa tam nemóže chodiť ako na zumbu, keď je to celé také prešpekulované a vznešené.

Zapínam predné aj zadné svetielko. Navigácia nastavená na smer domov, ale po desiatich metroch v protismere ma stáča na bok a mám sa chuť ešte doraziť. Holandský chodníček pri prístave je prázdy, predbieham len dve bežkajúce kamarátky, ktoré sa od pondelka dali na šport. Sú predomnou posledné metre šera, na moste už bude padnutá deka. Dúfam, že vymáknem na prístavnom moste nákladný vlak. Ohluchnem.
Ten jeden prevod mám dobrý. Po slimačom briežku stačí zabrať len tak akurát, zaberám, áno, zaberám, cez bublinky v asfalte. Už ho vidím.
Dunaj je dosť vysoký a už je úplne tmavý. Asi chápem, čo vravela v sobotu tá pani reštaurátorka o pigmentoch. Že voľakedy zelenú aj modrú, ako tráva a nebo, ľudia nazývali názvom temná. Lebo nikdy sa nedalo spoľahnúť na to, či sa nezotmie, trávnik nezčerná, nebo neztemnie a more sa rázom neprehĺbi. V sobotu sa mi to nezdalo.
Už most dostúpal. Stále čakám, kedy sa spoza chrbta vyrúti hučiaci vlačisko. Vzduch vlhne a vonia totálne lužne. Všetky tie vaty zo stromov napadali do dunajských kaluží a zátok, kvasia a voňajú. A tak si to predstavujem, že pri tom kvasení hrejú. Ako schnúca sadra.
Samé bublinky v asfalte, držím kormidlo a čakám v tme dieru. Rieka tečie úplne ticho. Pritom sú to tony matrošu, čo sa prevaľujú, lížu brehy a nosia dlhánske lode. A to ju prehluší aj chabá večerná premávka hore na moste.
Už som pri lese a len sa spúšťam a nadskakujem na bublinách. Začujem rev. Niečo aj že piča a tak. To už sú asi tí chuligáni, čo ma zhodia z bicykla, vezmú mi notebook z chrbta aj bicykel a pôjdem pekne pešo domov. A pritom ma počítač už pred týždňom upozorňoval, že som si dlho nerobila zálohu a že by som tak mala učiniť. A ako na potvoru som ho nepočúvala...
Keď krik zbadá moje svetielko, stíchne a rozdelí sa. Po chvíľke prejde okolo nadurdený, cyklistický pár. 30 metrov od seba, obaja tlačia bicykle a keď zmiznem z mlčiacej zóny, pokračujú v kričaní na seba.
Už som v lese, fúka stále ten lužný, voňavý, bože strašne zrýchľujem, z plných pľúc, ten vzduch perfektne chladí na vlhkom chrbte. Mám k dispozícii super mašinu. Akože telo. Bez vád a čím viac ho používam, tým je spoľahlivejšie. Dochádza mi to až posledné mesiace.
Držím tempo a predbieham čo sa dá. Osirelého joggera, ale aj cyklistu s odpruženou vidlicou. Vzduch sviští viac ako rieka aj večerná premávka dokopy a asi som riadne blízko tým kvasiacim kalužiam. To je jasné. Vlak už konečne ide, vlhko, a z diaľky svieti bufet s dvoma ľuďmi pod strieškou. Stretávam iba takých, čo majú rovnakú cestu ako ja. Užívaciu jazdu, keď sa spoliehajú na svoju mašinu, počúvajú les, mokré žaby a nemusia sa báť výmoľov, lebo tu to pekne udržujú. Niečo ako v kostole, teda takto si predstavujem, že ten kostol má fungovať. So žabami, bez výmoľov a so sebou ako s dlhoročným kamošom.
Už len jeden most, ten je nudný bez vlakov. Šibnem si to pomedzi terasy na Panskej, štrngajúce biele striky, po vybúchanej dlažbe až pod ľadovú sprchu. Ach bože. To je koniec. Či amen. Amen tma. Cítim pulz všade.