ja si myslim ze nejako takto bolo pristupovane ku nam-nasej generacii. a nemam pocit ze by z nas vyrastli silny, emocne stabilny jedinci. my s muzom sme rozmyslali nasledovne: co asi tak citi dieta ktore sa zobudi v noci uprostred drevenej klietky a nikto nepride na jeho zavolanie? ako dlho to bude skusat? jasne ze skor ci neskor zaspi, nema inu moznost. ale jeho pocit zo zivota asi nebude moc pozitivny. niektori psychologovia to nazyvaju naucena bezmocnost a riesia xy pripadov kedy celozivotne psychycke problemy a ziadna sebahodnota zacina prave kdesi tuna.
takze my sme sa rozhodli ist inou cestou, sice o dost narocnejsou ale snad zmysluplnou.
a aj keby som zila vo francuzku, aj v tramtarii, nemohla by som inak :)