Práve som dočítal Gándhího autobiografiu. Pár myšlienok z nej:

"Nehanbíme sa obetovať množstvo iných životov na skrášľovanie pominuteľného tela a v úsilí predĺžiť jeho exitstenciu na niekoľko prchavých chvíľ, v dôsledku čoho zabíjame sami seba, svoje telo aj dušu. V snahe vyliečiť jednu starú chorobu, plodíme sto nových, v snahe tešiť sa zo zmyslových pôžitkov strácame aj schopnosť tešiť sa. To všetko sa nám deje pred očami, ale niet väčšmi slepého, ako je ten, kto nechce vidieť."

"Pôst môže pomôcť ovládať živočíšne pudy len vtedy, ak ho človek podstupuje s nádejou dosiahnuť sebaovládanie. Niektorí moji priatelia zistili, že postenie ešte podnietilo ich živočíšne pudy a maškrtnosť. Dá sa povedať, že pôst je zbytočný, ak ho nesprevádza neustála túžba po sebaovládaní."

"Učiteľ môže pôsobiť na žiakov tým, ako žije, keď je od nich na míle vzdialený. Keby som bol klamárom, darmo by som učil chlapcov, aby hovorili pravdu. Zbabelému učiteľovi sa nikdy nepodarí urobiť zo svojich chlapcov hrdinov a ten, komu je cudzie sebaovládanie, nikdy svojich žiakov nenaučí, akú má sebaovládanie cenu. Pochopil som, že musím byť pre chlapcov a dievčatá, ktoré so mnou žili, trvalým príkladom. Takto sa oni stali mojimi učiteľmi a ja som pochopil, že musím byť dobrý a žiť čestne, hoci len kvôli nim."

"Každý deň sme sa museli priučiť niečo nové, lebo obaja sme sa snažili kráčať po ceste pravdy. Na ceste za pravdou hnev, egoizmus, nenávisť a tak ďalej prirodzene ustupovali, lebo ináč by sa pravda nedala dosiahnuť. Človek, ktorým zmietajú vášne, môže mať dobré úmysly, môže byť pravdivý v slovách, no pravdu nikdy nenájde. Úspešne hľadať pravdu znamená celkom sa zbaviť protikladných citov, ako sú láska a nenávisť, šťastie a nešťastie."

"Skúsenosť ma naučila, že zdvorilosť je najťažšou súčasťou satjágrahy. Zdvorilosť tu neznamená len vonkajšiu jemnosť reči, vypestovanú pre danú príležitosť, ale vrodenú miernosť a želanie konať protivníkovi dobro. To by sa malo prejavovať v každom čine satjágrahina."

"V Čamparane som sa postavil na odpor proti odvekej tyranii, čím som ukázal suverénnosť britskej spravodlivosti. Khedské obyvateľstvo, ktoré preklínalo vládu, teraz cíti, že nie vláda, ale ono predstavuje silu, keďže je pripravené trpieť za pravdu, ktorú zastáva. Preto sa zbavuje svojej trpkosti a vraví, že vláda musí byť vládou pre ľudí, lebo toleruje disciplinovanú a úctivú neposlušnosť tam, kde cíti, že sa deje nespravodlivosť."

"Na druhý deň sa konalo ďalšie zhromaždenie, na ktorom sme mali zložiť slávnostný sľub, týkajúci sa svadeší a hinduisticko-moslimskej jednoty. Prišla len hŕstka ľudí. ... Už dávno som si všimol tento charakteristický rozdiel v postoji ľudu - záľubu vo vzrušujúcej činnosti, ale nechuť k tichému, konštruktívnemu úsiliu. Tento rozdiel vidno aj dnes."

"Kým sa človek stane schopným praktizovať občiansku neposlušnosť, musí najprv dobrovoľne a s úctou dodržiavať zákony štátu. Zákony väčšinou dodržiavame zo strachu, že nás potrestajú, ak ich porušíme, a to platí najmä pre také zákony, ktoré nesúvisia s morálkou. Napríklad čestný a vážený človek nezačne odrazu kradnúť, či už jestvuje zákon, postihujúci krádež, alebo nie, ale ten istý človek vôbec nebude mať výčitky svedomia, ak poruší predpis, že po zotmení sa nesmie jazdiť na neosvetlenom bicykli. Ba dá sa pochybovať o tom, že počúvne radu, aby bol v tejto veci opatrnejší. Ale bude zachovávať každý predpis v tom prípade, keby ho mohli pre jeho nedodržanie súdne stíhať. Avšak to nie je dobrovoľná a spontánna poslušnosť, aká sa očakáva od stjágrahina. Satjágrahin dodržiava zákony spoločnosti uvážene a z vlastnej vôle, lebo to považuje za svoju svätú povinnosť. Len človek, ktorý takto prísne dodržiava zákony spoločnosti, môže posúdiť, ktoré pravidlá sú dobré a spravodlivé a ktoré nespravodlivé a nesprávne. A len vtedy získava právo za dobre zdôvodnených okolností vyhlásiť proti niektorým zákonom občiansku neposlušnosť. Moja chyba spočívala v tom, že som nepostrehol toto potrebné obmedzenie. Vyzval som národ k občianskej neposlušnosti skôr, než bol na to pripravený, a táto chyba sa mi zdala veľká ako Himaláje."

"Aby sme uzreli univerzálneho a všetkým prenikajúceho ducha pravdy, musíme byť schopní milovať aj najbiednejšieho tvora tak ako seba samého. A ten, kto sa o to snaží, nemôže si dovoliť odvracať sa od akejkoľvek oblasti života. Preto ma oddanosť pravde priviedla k politike; a bez zaváhania, a pritom so všetkou skromnosťou môžem povedať, že tí, čo tvrdia, že náboženstvo nemá s politikou nič spoločné, nevedia, čo je to náboženstvo.
Stotožniť sa so všetkým živým nemožno bez sebaočisty; bez sebaočisty zostáva zachovávanie zákona ahinsy len prázdnym snom. Boha nemôže spoznať ten, kto nemá čisté srdce. Preto sebaočista musí znamenať očistu vo všetkých sférach života. A pretože očistenie je veľmi nákazlivé, sebaočistenie nevyhnutne vedie k očisteniu okolia.
Ale cesta sebaočisty je tvrdá a tŕnistá. Keď chce človek získať dokonalú čistotu, musí sa celkom zbaviť vášne, a to v myšlienkach, slovách aj činoch; musí sa pozdvihnúť nad protikladné prúdy lásky a nenávisti, príťažlivosti a odporu. Viem, že ešte som nedosiahol takúto trojnásobnú očistu, hoci sa o to ustavične snažím. Preto ma svetská chvála nedojíma, naopak, veľmi často sa ma nemilo dotýka. Zdá sa mi, že ovládať drobné vášne je ťažšie než ovládať svet silou zbraní."