Keby som mala moc dobrej víly, ktorá stojí nad kolískou dieťaťa a prináša mu dary do vienka, všetkým deťom na svete by som venovala nezničiteľný zmysel pre zázračno, ktorý by pretrval po celý život a spoľahlivo by ich chránil proti nude a sklamaniu neskorších rokov, proti styku so samými umelými vecami, proti odcudzeniu od žriedla našej sily.
Ak si má dieťa zachovať vrodený zmysel pre zázračno bez zvláštneho daru dobrej víly, potrebuje aspoň jedného dospelého priateľa a pomocníka, ktorý bude s ním zdieľať radosť a nadšenie a objavovať úžasné taje sveta. Rodičia sa často cítia bezradní, keď sa stretávajú na jednej strane so sviežou, dychtivou, citlivou mysľou dieťaťa a na druhej strane s prírodou, ktorá je taká komplexná, obývaná toľkými rozmanitými, neznámymi bytosťami, že sa im zdá takmer nemožné priblížiť tento svet dieťaťu. Preto len bezmocne vravia: "Ako by som mohla (mohol) naučiť moje dieťa niečo o prírode, keď nepoznám ani tie najbežnejšie vtáky!"

Som hlboko presvedčená, že ani pre rodiča, ktorý chce byť svojmu dieťaťu sprievodcom, ani pre dieťa samotné nie je až také dôležité vedieť, ale skôr cítiť. Ak fakty považujeme za semienka, z ktorých neskôr vyrastú vedomosti a múdrosť, tak pocity a zmyslové zážitky predstavujú úrodnú pôdu, v ktorej musia tieto semienka rásť. Roky raného detstva treba využiť na prípravu pôdy. Akonáhle sa objavia pocity - zmysel pre krásu, nadšenie z objavovania všetkého nového a neznámeho, súcit, ľútosť, obdiv, náklonnosť - vtedy treba dieťaťu poskytnúť poznatky o objekte jeho záujmu. Všetko, čo takto objaví, nadobúda preň trvalý význam. Je oveľa dôležitejšie prebudiť u dieťaťa záujem o vedomosti a takto ho pripraviť na cestu poznania, ako ho zahrnúť množstvom faktov, ktoré ešte nie je schopné spracovať.

Rachel Carsonová, Sense of Wonder