no zalezi na tom, ako to ospravedlnenie vnimas, ludia si myslia, ze ked sa ospravedlnili, ze vec je vybavena, ze vsetko je urovnane.. avsak, ked clovek ziada o odpustenie, tak este musi pockat, na to ci ten clovek naozaj prepaci - a to je ten rozdiel medzi prepac a prepac!

otazka konania, to ma tiez viac moznosti - vedome a nevedome konanie
ak nevedome ublizis konanim, jasne treba sa ospravedlnit, ale zas musi byt aj pochopenie z druhej strany a ustretovost, ze pokial ide o zazite konanie, len tak naprava z dna na den nepride, pokial to bolo ojedinele konanie, tak hold sa stalo..
ak ublizujes vedome, potom je to naozaj zbytocne prepac, vydychnuty vzduch, nic viac.. potom musi prist naprava sama v cloveku a musi sam chciet sa naucit konat spravne, ako vravis - potom pride odpustenie same..

ja som hrooozne dlho nevedela priznat chybu a trvalo mi to strasne dlho, kym som sa ako tak naucila to znasat a patricne s pokorou aj ziadat o prepacenie, doteraz je to pre mna take, ze ma to vnutorne skrie (ale asi uz len to, ze som nemala pravdu, ako to ze sa mam ospravedlnit)..
- a v poslednom obdobi mi bolo prave naopak vytykane, ze sa ospravedlnujem az moc, a ze potom hodnota mojho prepac degraduje, ale ja to tak nevnimam, ja ked poviem prepac, tak naozaj prosim o odpustenie a cakam kym sa dany clovek na mna prestane hnevat..
[ja mam taky hlupy vyryvacny humor, lizem hranicu unosnosti, co je este 'vtipne' a co uz je 'urazlive', tnem do ziveho.. vychadzam z predpokladu, ze ludia, z ktorych si robim srandu, vedia, ze ich mam rada, a ze by som nikdy nic take krute nepovedala, ze je to len sranda.. avsak obcas tento predpoklad zlyhava a potom vidim na tvarach ludi, ze to nebolo pochopene, a ze to viac ublizilo ako pobavilo, tym padom hned - ano, asi automaticky - prichadza ospravedlnenie..]