obcas mam pocit, ze niektore svoje presvedcenia aj mozem vediet ze su racionalne zle, ale pocitovo som o nich presvedceny, a nedokazem sa ich vzdat

si to predstavujem ako taku vyhybku, ktoru staci prepnut na to jednoduchsie riesenie

ale v tych najdolezitejsich otazkach to proste nedokazem, uplne sa snazim jak keby som zdvihal zavazie, tlacim na tu pocitovu vyhybku tlacim, a nic

a najhorsie je, ze proste aj ked sa odosobnim, vypnem pocity, tak sice dokazem na nejaky cas na ten ideal zabudnut, ale akonahle zase nastartujem pocitovy motor, tak ma to tam zase stiahne

netusim co s tym spravit, v podstate ma pri takychto veciach od samovrazdy drzi len to ze nemam na samovrazdu odvahu, a ze viem racionalne ze je to bullshit

cize sa citim uplne bezmocne, respektive zacinam mat pocit, ze jedine riesenie spociva psychicky-sebadestruktivnych postupoch, a to tiez nezvladam

jak keby dva najsilnejsie principy v mojom mozgu boli proti sebe a ani za boha nimi neviem pohnut lebo tlacia jeden na druhy, a ani jeden nedokazem opustit
teda, viem ze ten pud seba-zachovy je silnejsi, a viem ze nakoniec ten vyhra, ale, bojim sa, nechcem vediet co sa stane ked ten druhy opustim, mozno obrovske uvolnenie a vsetko sa zmeni k lepsiemu, ale, to si nedovolim citit, learned helplessness :/

uz len najst cloveka, ktory by mal tento isty problem, a spolu by sme ho poriesili, len.. to je prave ten problem, aby som bol schopny ziskat toho cloveka, musel by som byt schopny opustit toho cloveka.. nedava to zmysel, nic nedava zmysel, chcem zomriet