tebe to znie nenormalne, lebo zijes strasne "normalny" zivot
ktory ale neviem ci zijes naplno, lebo mi pride prilis obycajny, podla kopie "priemerny clovek"
a mozno je to tak ok, ja neviem
a mozno je ok to co zijem ja, neviem

a obavam sa ze aj psychologovia su taki obycajni ludia, ktori by moje myslienky povazovali za zle a snazili sa ich odstranit, ale nie rozrypanim a pochopenim, ale potlacenim, najdenim si konickov, etc
podla mna to treba vsetko preskumat do hlbky, jedine tak si budem isty, ze som nic nezatlacil do podvedomia, a ze nie som obetou iluzie (tak ako priemerni ludia byvaju)

bol to takyto nejaky pocit:

"prosim, nenadavaj mi uz, ja sa snazim byt lepsi, ale neviem to, kludne si zober aj moj zivot, rob si so mnou co chces, prisaham na svoj zivot ze chcem aby bolo vsetko dobre, moj zivot nema zmysel bez toho aby bolo vsetko dobre, ak nie som dost dobry, kludne si moj zivot zoberte, vysajte zo mna dusu, a nahradte lepsou, ja na viac nemam, je mi to luto, prepacte.."

normalny prejav lutosti zmixovany s rezignaciou
trosku intenzivny, ale pokial sa nezabijem tak to mam imho este pod kontrolou