Stretli sme sa vlani v júni, keď mal za sebou tri nabité týždne. Vďaka centru Banská St a nica Contemporary cestoval MATTHIAS BECKMANN po nezávislých kultúrnych centrách a niekoľkých ateliéroch po celom Slovensku, a nepretržite kreslil. „Prekvapilo ma, že sa tu deje tak veľa vecí a s takým ohromným optimizmom. V Nemecku by ste také niečo nenašli.“

Ako bude vyzerať váš kreslený cestopis?

„Na jednej strane bude plniť úlohu akéhosi historického dokumentu a na druhej to bude výsostne subjektívny pohľad na miesta, ktoré som prešiel. Moje kresby môžu pôsobiť akosi objektívne, ale nemyslím, že je to tak.“

Ako to vyzerá, keď prídete na miesto, ktoré chcete nakresliť?

„Musí to ísť veľmi rýchlo. Ide mi o získanie prvého dojmu a jeho zachytenie. Najprv ma ktosi prevedie po mieste, ja sa rozhliadnem, vyberiem si časť, ktorú chcem kresliť, a potom už záleží iba na tom, koľko mám času. Je dobré, ak mám aspoň tri hodiny. Väčšinou robím z každého po tri kresby.“

Vaše kresby sú detailné a strohé zároveň. Ako je možné, že ich neovplyvňuje atmosféra či ruch miesta, v ktorom sa nachádzate?

„V momente, keď idem kresliť, musím vedieť všetky ruchy potlačiť do úzadia. Sústredím sa na to, čo vidím a prenášam to na papier. Samozrejme, keď je to miesto špecifické, ako napríklad nemecký parlament, kde som tiež kreslil, všade okolo sú veľmi výrazné symbolické prvky a architektúra, ktorá má na človeka zapôsobiť želaným spôsobom. No ja viem, že nesmiem byť zasiahnutý takýmito emóciami, aby som dokázal vidieť, čo je skutočne predo mnou.“

Ako ste prišli k tomuto spôsobu práce?

„Kreslil som odjakživa. Kedysi to boli najmä veci, ktoré som si predstavoval. Vždy to však bolo čosi konkrétne, nie abstraktné. Keď som začal študovať v Düsseldorfe, kreslil som krajinu, ale iným spôsobom ako teraz. Vrátil som sa k nej v roku 2001, keď som dostal štipendium v Paríži. Chcel som spoznávať mesto a kresliť. Zdalo sa mi, že najjednoduchší spôsob, ako to skĺbiť, bude kresliť počas chodenia po meste. Mal som v pláne vytvoriť akýsi denník. Po čase som však zistil, že bude lepšie, keď nebudem iba dokumentovať svoj život, ale že si tie miesta, ktoré nakreslím, budem starostlivo vyberať a urobím to pre ne. Zároveň je to dobrá metóda, ako spoznať nové miesta a ľudí. Snažím sa ukázať spoločnosť prostredníctvom rôznych častí prostredia, v ktorom žijú – od parlamentu, cez múzeá až po kostoly. Nie je to teda iba o múzeách, ateliéroch a kultúre.“

U nás ste chodili najmä po kultúrnych centrách a ateliéroch. Zaujalo vás na nich niečo špecifické?

„Skutočne ma prekvapilo najmä to, že sa tu deje veľmi veľa vecí a s takým ohromným optimizmom. Hoci, z môjho pohľadu naň často tí, z ktorých išiel, nemali veľa dôvodov. Často som sa stretol s tým, že mali iba desať či dvadsať percent peňazí, ktoré potrebovali na uskutočnenie nejakého plánu, ale oni do toho aj tak išli. To je niečo, čo by ste v Nemecku nenašli. Tiež sú tam síce projekty umeleckých centier a ľudia do nich investujú svoje peniaze, ale nikdy by nešli do takého finančného risku, ako to vidím tu. A pritom ide skutočne o veľké projekty ako Stará tržnica v Bratislave alebo Nová synagóga v Žiline. Ale nejde iba o peniaze, ale aj o ľudí, ktorí tu nad nimi trávia množstvo času a venujú im veľa energie.“

Kompletný rozhovor Jany Námeth nájdete tu: http://kultura.sme.sk/c/7126565/s-optimizmom-do-kulturnych-bojov.html#ixzz2vGpYs5SI


Cestou do A4-ky. Dnes večer o 19.00 h tam bude krst knihy spolu s prezentáciou autora a diskusiou združenia Anténa - siete pre nezávislú kultúru.
http://www.a4.sk/program/2014-03-07-19-00
http://on.fb.me/1i43Eod