mile deti,
tak vas zdravim pri dalsom pokracovani mojich melancholickych zapiskov. verte mi, nerobim to preto, aby som vas obtazovala, ale preto, ze ma to troska bavi. je to zaujimavejsie, ako si pisat dennik tajny, no nie?
hm, tentokrat sa ku mne spatna nalada navratila takym celkom obycajnym sposobom. bola som v skole na workshope a prejavovala som sa tam asi ako kamen, proste ostrov nedobytny. vsetci ludia na okolo kecali a ja nic. a navyse sa mi este aj to o com kecali zdalo strasne nudne a fakt ze take "ako sa to ma". takze som sa len ironicky usmievala, inokedy takmer vysmievala, hoci niekedy to musim priznat, sa mi takmer podarilo vcitit do situacie natolko, ze moj smiech vyzeral uprimne. no a potom sa mi zazdalo, ze ucka kera ma na ten workshop zavolala, znechutena mojim spravanim v polke odisla, ale to hadam nie :) aj ked ten dojem vo mne zostal. potom sme hrali scenku vo vlaku, ja som tam trapne v kute stala a zavadzala. potom sme si nieco kreslili, ha, nieco som tam nacmarala. a potom som uz nevladala a pred poslednym cvicenim som sa zdvihla a nenapadne aby si ma vyucujuci nebodaj nevsimol odchadzat, sa odterigala prec. cize moral: som nepoucitelna a do smrti budem pri takychto prilezitostiach asi trpiet. alebo budem trapna ako ostatni. to je ale vyber :)))