jedna este z januara. Niekedy sa nudi, ale niekedy prepne do moodu kedy sa z nej stane dokonaly spolocnik na prechadzku. Je to take zvlastne puto medzi nami dvoma, ze sa jej najlahsie zaspi na miestach ktore mam uplne najradsej. A ked sa zobudi ukazuje do korun stromov a hovori mi mena vtakov ktorych odtial pocut (zatial pozna sovu a gagi co je vsetko ostatne vratane sykorky a sliepky a husy)

Dolu v meste mam niekedy opacny pocit, akoby som bol dodavatelom zabavy. Nie je na tom nic zle, iba je to uplne ine. Tesit sa pri pohlade na to, ako to dieta tu prirodu vnima, ako si osahava a zbiera kamene, pcha ruky do potoka a zarucene prespi kazde stretnutie s divou zverou:)