niekde tam hlboko vo fontane kam zradne oko ludskeho tvora nedovidi,zil tien.byval tam sam a cele dni travil citanim.cital o planetach,krajinach,zvieratach a ludoch.cital o vsetkom po com tuzil,ale nikdy nevidel.planety si predstavoval ako ziarovky v lampach..niektore vacsie,niektore jasnejsie a niektore zase farebne s roznymi vzormi.krajiny mu pripadali ako jeho oblubena polievka…zemiaky tvorili jednotlive kontinenty-vysoko vystupujuce z mlkveho mora,mrkva s petrzlenom vytvorili ostrovy a vdaka cervenej paprike sa objavili aj zahadne zakutia podzemskej krasy v ktorej zil.zvierata sa premenili na ludi no kazde z nich si ponechalo svoju vlastnu rec..napriek tej najfarebnejsej palete jazykov si zvierata vzdy rozumeli a milovali jeden druheho nehladiac nato ci su dost vysoke nato aby sa pri rozhovore divali jeden druhemu do oci…
no ked sa tienu vynoril obraz ludi,nahle zosmutnel..ti ludia ktorych videl boli len obrysy naplnene ciernym atramentom-atramentom zaschnutym na rozluckovom liste milenca ktory odchadza na vojnu..
v tom momente sa tien zlakol a skryl sa pod perinu…kde sa opat citil uzasne.bolo tam temne,cierne,zahadne,smrtelne a uzasne prijemne..
len sa tazko dychalo.