Pred tromi rokmi som sa rozhodol, že si založím firmu. Inšpirovali ma k tomu dvaja ľudia, ktorí žijú na rôznych kontinentoch a nikdy sa nestretli. V podnikaní som videl lepšie využitie voľného času a zdrojov, ale hlavne pokrývanie potrieb spotrebiteľov v oblasti, ktorá si to podľa môjho presvedčenia zaslúži. Sekundárne som sa zameriaval na fair trade, ktorý som spotrebiteľom poskytoval za nemecké a nie úžernícke ceny, ako tomu býva v krajinách, kde nie je fair trade etablovaný. Pritom v Nemecku, tak ako v každej mentálne vyspelejšej krajine, funguje znížená sadzba DPH na potraviny, pričom u nás si štát s radosťou odkrajuje šestinu ceny.

Mal som v pláne otvoriť si prevádzku a zamestnávať jedného-dvoch ľudí, ktorí by to všetko ťahali. Chodil som po mestách a všímal si priestory na prenájom. Menilo sa moje vnímanie cien, s ktorými som sa dostal do styku. Jednoduchšie povedane som začal vnímať svet v číslach, čo nie je pozitívnym smerovaním. Človek tomu postupne väčšmi prepadáva a neviem si predstaviť, čo by to somnou spravilo po napríklad desiatich rokoch. Avšak overall, podnikanie ma bavilo a motivoval som svoje okolie, aby svoj voľný čas a zdroje vložili do vlastného podnikania. Aby podporili reálnu ekonomiku a nie len sporili v bankách alebo investičných bublinách.

Za core biznis som si zvolil menej ziskovú oblasť, pričom mi bolo úplne jasné, že sa bude jednať o beh na veľmi dlhú trať. Nechcel som firmu na kradnutie, taktiež sa nejednalo o mŕtvu firmu a taktiež nepredstavovala len bezvýznamný prostriedok k dosiahnutiu cieľa (napr. vytvorenie a predaj appky). Tvoril som značku, živý organizmus, dieťa, o ktoré sa bolo potrebné starať. Budovať reputáciu a priehrštie spokojných zákazníkov, čo sa mi aj darilo. Vždy ma potešil mail od spokojného zákazníka/čky, v ktorých sa vyslovene tešili a držali mi palce. Stretával som sa s nimi, radil som im, znižoval ceny a keď som náhodou v tom momente nemohol niečo zabezpečiť, tak som ich s radosťou nasmeroval na konkurenciu.

Držal som sa pravidla, že v prvých rokoch treba žiť „o chlebe a vode“, aby si človek krátkozrako neprežral budúcnosť. Žiaľ, po roku som si začal uvedomovať, že na Slovensku sa neoplatí otvárať pobočku. Že sa takto človek dostáva do pozície hop alebo trop, pokiaľ samozrejme za sebou nemá desiatky tisíc €, ktoré by mu zabezpečili bezstarostnosť a ktoré som ja samozrejme nemal. Nemal som bohatého tatka-sponzora, ani som nezbohatol na privatizácii či štátnych zákazkach a taktiež nepoznám a nespolupracoval by som s niekým z J&T, Penty alebo iných korporátno-mafiánskych skupín. Išiel som do toho s vlastnou kožou, pekne na kolene, minimalisticky, a to počas hospodárskej krízy a s ňou spojenou zníženou kúpyschopnosťou obyvateľstva.

Preto mi daňová licencia, po ktorej zavedení nebadať dostatočnú reakciu občanov, zlomila väzy. Vláda likviduje mikropodnikateľov, sťažuje život mladým malým firmám a demotivuje potenciálnych mikro/malých podnikateľov, aby vôbec začali. Pred rokmi som navrhoval zavedenie percentuálne drobnej minimálnej dane z obratu a teraz tu máme pevne stanovenú minimálnu daň, ktorá je bičom na malých a na smiech pre veľkých. Podnikanie som riešil vo svojom voľnom čase – ako druhú prácu. Možno v inom živote by som svoje aktivity smeroval do vytvorenia, ako to ja nazývam, „podnikateľského hat-tricku“, t.j. založenie firiem v obchode, službách a výrobe, ale kvôli tomu som sa nenarodil. Otáčam o 180 stupňov a vďaka nášmu priblblému premiérovi budem mať čas na realizovanie dvoch projektov, do ktorých sa pustím v roku 2014.

Už niekoľko rokov sa ľudí pýtam, čo vlastne na Slovensku funguje? Následne sa bavím na dlhom hútaní bez odpovede :-)