Rozsypala sa voda, zrubila snehuliaka,
A natrúsená slza zasadila strom.
Povstali v mlku, povstali košatce dva,
Vyliate lístie , oblapilo ich v priekop.
Stromiská sa vážne, žerúc živiny,
pyšným pohľadom týčia,
brúsiac si zuby na život.

Starší i rozosial semená vo vetre,
Východný víchor uchytil ich,
Postrčil čo treba, A starší,
ten dožičil si priekop opustiť.
Stromisko sa vážny, žerúc živiny,
Pyšným pohľadom týči,
brúsiac si zuby na život.

Zostalí zbujnel, zazelenal sa,
rozkvitol kvietok prvý a ta druhý,
tešiac čaká, na vietor, víchor,
už vie kam poslať semená.
Stromisko sa vážny, žerúc živiny,
Pyšným pohľadom týči,
Brúsiac si zuby na život.

Semená opadali, pohltil ich čas,
vietor nerozfúkal , neodniesol včas.
Duté konáre, ohnuté ťarchou listov,
vyliali sa a oživili ho, v priekop.
Stromisko sa vážny, žerúc živiny,
Pyšným pohľadom týči,
Brúsiac si zuby na život.

Už nikdy nezbujnel , nezozelenal,
nerozkvitol , nevyrašil semená.
Natrúsené slzy, nesadia nový strom,
Ostal len smútočný zmätok, odišiel.
Priekop sa prázdny, len živiny,
pyšne sa pohľadmi týčili,
dva stromy, bratia,
v priekope rodiny.