Frekvencia hlasu oznamujúceho zastávku tam kdesi za oknom sa nestále zvyšuje, až sa rovnaká formulka opakuje zrazu každú minútu. Ráno!
Pred siedmou stretnete v trolejbuse samé bulvárne noviny ktoré sa so zjavným odporom vezú kamsi do výroby, na vrátnice, či do jedální.
Medzi siedmou a ôsmou je čas školákov a ich smartphonov. Tí poslušne a bez odvrávania pochodujú v zástupoch. Starší súrodenci odprevádzajú mladších, až je to dojemné. Od ôsmej do deviatej je čas tabletov, čítačiek ale aj klasických kníh a teda bielych golierov. A od deviatej študenti a podobná háveď ktorá sa nemusí ponáhľať.

Vedľa novej fancy raňajkárne sú klasické malé potraviny. Pred nimi sa trasie zimou ten najškaredší psík akého si viete predstaviť. Rozcuchaný, snáď nikdy neumývaný, ešte aj chorú zadnú labku si ťahá za sebou. Na jeho vzniku sa podieľala určite celá ulica a detstvo mal ťažké, lebo ho nikto nemal rád. Vrhá na mňa ten najsmutnejší pohľad na svete, a verne čaká na svojho pána. Je to ten zanedbaný deduško čo si prišiel kúpiť svoje prvé dnešné pivo? Beriem si acidko a prvé tóny Last Christmas ma vyhodia na ulicu, v ústrety vychádzajúcemu slnku, čo tak príjemne oslepuje.