Možno sme zbrázdili letá, možno sme hľadeli až príliš doďaleka.
Možno sme predsa našli to hľadané, niekedy sme ušli
a zabudli vníma? veci, čo boli raz dané.
Kiež by sme chápali, prečo tu vlastne sme...
Našli by sme múdros? v sebe ?
Alebo skôr rázcestie ?
Hľadali sme vôbec čo je ?
A čo nám treba ?
Videli sme slnko a mesiac vedľa seba ?
Možno aj videli, a možno aj nie.

Niekto vidí, len čo túži...

Iný po skutku viac túži.

Jeho krv vrie v žilách, keď vidí nepokoj a nevinný detský strach.
Vtedy sa kája a rozdal by všetko.

No niekedy už nevrátime to vzaté spätno.

Boles?ou zapĺňame jarné i zimné dni.
Vnímame sladké a trpké zaplávame ilúziami.

Sme starcami,
i keď sme mladí.
Bo ľudská hlúpos? vždy jestvuje.
Nezáleží na pohlaví.
STRÁCAME životy.

Rados? a LÁSKU.

Vinovatos? hodíme inde,
veď nájde to spásu.

Úsmevom DARUJEME krásny deň,
ľuďom, priateľom extázu života.
Tak ľahko a bez brvien.

Niekedy dáme veľa tak malým skutkom,
inokedy zas VEZMEME NIČÍM šancu i smútok.
Aj slová sú prázdne.
Súdime seba ?

Nie my sme bič, krehké sme bytosti,
tak, ako tie vrany v kríku.
Berieme len pátos a majestátnu dýku.

Nepoprieme človeka, čo žil na ulici,
uznáme však toho, čo redol v sladkom hrnci ?

Závis? je ľudská,
tak, ako ľudská šija,
nikdy ju nepocítime ak zdá sa nám rudá.

Hľadajme SRDCOM a OČI na chvíľu PRIKRYME.
Zbadáme veľkolepos?, nech aj nie...

Oči sú svetielkom v noci i vo dne,
tak, ako mesiac stráži si hviezdy biedne,
nedotkneme sa ich,
no vieme, že sú tam,
fascinujú nás čarom, akým sa nikto na nič nepýta,
lebo rozumieme danej veci.

Ak je duša chorá, choré je i telo,
vtedy smr? nastáva
a ranné zdanie stáva sa kmeňom pevným a strhujúcim ako hurikán.
Nevinným a súcim s?a hrdý páv.

Nevravme klamstvá, tie tvoria lži.
Čestnos? je neistá,
no v nej
sa dá aspoň ŽI?.