Mám rád pozostatky toho starého a miznúceho sveta. Ten čo stále prežíva na dedinách (nie však v malomestách), na perifériách, v krčmách štvrtej cenovej skupiny, v jedálňach či na trhoch. Často býva vulgárny, ale často hlavne naivný (pozor, nie hlúpy) a svojou podstatou čistý, úprimný a nepoškvrnený. Ľudia čo ho žijú sa zo zvláštnych príčin nenechajú pobozkať súčasným svetom, jeho hodnotami či technickým pokrokom.
Žiť by som takto asi dlho nevedel, ale aj tak ma fascinujú vinobrania, jarmoky a hody, ktorými si ich obyvatelia pripomínajú a udržiavajú starodávne zvyky.
Dnes vo vlaku sedel starší manželský pár. Pán si listoval v knihe Rozum do vrecka. Pamätáte si na Rozum do vrecka? Spolu s takou tou pekne ilustrovanou Detskou encyklopédiou moje obľúbené čítanie v detstve. A v čase bez internetu esenciálne čítanie pre každého kto sa trocha zaujímal o svet okolo seba.
Tak ten dedko si listoval v Rozume do vrecka, podľa stavu obálky rok vydania tak 1978 a popod fúzy sa usmieval. Určite si spomenul ako kedysi práve vedomosťami z Rozumu do vrecka ohúril svoju vyvolenú, ktorá sa mu potom oddala a ktorá teraz drieme vedľa neho...