Farbami prevoňané zvuky

Dnešný deň si zaznamenávam do svojho zmyslového denníka.
Z opačnej strany Justičáku je také mini námestíčko. Na lenivé poobedné nedeľné mesto je tu až podozrivo živo. Odkiaľ pochádza na túto dobu neobvyklá vrava?
Všetky okná z tejto strany budovy sú dôkladne zastreté, len to jedno na prízemí zabudli. Spoza hrubej záclony vidno stolík a za ním sedí z jednej strany muž a z druhej žena. Obaja sa rozpačito pozerajú po sebe a potom na zem. A takýchto stolíkov je tam určite niekoľko. Návštevné hodiny vo väzení, no...
Po námestí sa rúti starý mercedes. Šoféra nevidno, za to z okna spolujazdca si svet obzerá veľký labrador, a vyzerá to že auto je jeho. Popadané lístie pred reštauráciou Omama má presne takú istú farbu ako jej nová fasáda.
A potom do Rače a do Krasňan, a cestou späť po vinohradoch, po vlasoch tohto mesta. Taký ten svieži podvečerný vzduch tesne pred tým ako sa rýchlo ochladí sa zrazu mieša s dôverne známou vôňou kakaového prášku, ktorá sa sem vyštverala z ďalekého Figara. Kdesi dolu pália lístie a začína sa zmrákať. Podvečerný opar pomaly zahaľuje horizont a z tohto pohľadu sa zdá, že mestu nedovidíš na kraj. Zdola niečo ševelí rozhlas rušňového depa, ktoré žije svojim životom aj v nedeľu podvečer. Nezozbierané hrozno chutí ako keď človeka zasiahne láska po dlhom čase. Najprv nedôveruje a potom je prekvapený jej sladkosťou. Gilles Peterson rozbieha svoju Worldwide show za zvukov kozmického jazzu.
Chcem ísť púšťať šarkana a jesť teplé gaštany...