Poďte k Dunaju!

Mám rád keď mestom preteká rieka. A fascinuje ma keď voda vie ukázať že sme si ju stále úplne neskrotili. A Dunaj je živel. Kým spustili Gabčíkovskú priehradu začiatkom 90tych rokov, bolo úplne bežné že sa na jar vylieval široko ďaleko a v lete vysychal. Preto jeho dno a brehy museli neustále regulovať, pretože ho prúd zanášal štrkom a lode sa nemohli plaviť vo svojich dráhach. Na pravidelný prietok slúžia práve priehrady. V časoch keď priehrady neboli, voda v hlavnom koryte vysychala. Naposledy si pamätám snáď v roku 91 keď som si vo Večerníku prečítal že Dunaj má v Bratislave len 70 cm. Dodnes ľutujem že som sa nebol pozrieť.
O to viac ma dnes potešila táto správa o rekordne nízkej hladine.
Zobral som bicykel a šiel sa túlať do svojich lužných lesov. Vybral som sa po lesnej cestičke, predieral sa hustou vlhkou a krásne farebnou zeleňou. Zamieril som k jednému z množstva ramien, ktoré utvára poloostrov od hlavného koryta. Rameno nesklamalo, a vkročil som doň suchou nohou. Prechádzam sa po piesčitom vlhkom dne, tu ešte pred pár hodinami tiekla voda! Nado mnou prevísa konár z neďalekého stromu, na ktorom visia z trojmetrovej výšky naplaveniny ešte z júnových záplav. Tak som na dne alebo nie som?
Kráčam ďalej a už aj hlavné koryto predo mnou odhaľuje svoje dno. Z vody vytŕčajú skaly, na nich sedia kormorány a hlasno škriekajú. Ešte aj ten tok rieky je taký pokojný.
Odhalené dno je vzrušujúce. Ako je vzrušujúce všetko to čo je skryté a čo musíme objaviť?
Vyberte sa k Dunaju, a pozdravujte odo mňa.