ešte k čítaniu. teraz učím prvákov magistrov na vysokej škole. pravidelne sa potýkame s ich problémom porozumieť čo-ako jednoduchej vete či informácii. moja mama tiež vyučuje na VŠ a zaoberá sa didaktikou, takže, keď mám čas, beriem jej knihy z knižnice a snažím sa vydumať, ako tým teliatkam trochu pomôcť.
zaujíma ma kognitívna psychológia a navyše trpím poruchami pozornosti, takže som sa nejaké veci dozvedela aj v rámci snahy si pomôcť.

čítanie je neuveriteľne komplexný proces. komplexný pre to, že za ním stojí fenomén zaujímavý sám o sebe - zachytenie reality - fyzickej, mentálnych procesov, abstraktných ideí atď. v jazyku. proces porozumenia, pri ktorom si čitateľ "prekladá" toto všetko z jazyka, nie je vôbec banálny. (z tohto pohľadu oveľa priamočiarejšie zobrazenie napr. v tv nie je zďaleka taká sranda.)

pravidelné čítanie je výborný tréning mozgu, ktorý prináša zlepšenie nielen v čítaní samotnom. zlepšujú sa schopnosť sústredenia, predstavivosť, myslenie v súvislostiach, predvídanie toho, čo bude nasledovať - mozog pri čítaní prirodzene kontinuálne anticipuje, čo bude ďalej, a dostáva na túto aktivitu permanentnú spätnú väzbu... atakďalej.

ale ani zlepšovanie sa v čítaní a v porozumení samotnom nie je zanedbateľné - treba si uvedomiť, že počas školskej dochádzky bude k dieťaťu drvivá väčšina informácií prichádzať v jazyku - či už v učebnici alebo pomocou slovného výkladu. myslím, že mama mi spomínala, že niektorí autori pripisujú až 80 percent všetkých školských neúspechov neporozumeniu textu. (mamini vysokoškoláci napr. majú problém riešiť základoškolské slovné úlohy - často neporozumejú zadaniu.)

celá vec má aj ďalší rozmer - čitateľ sa vžíva do premýšľania postáv, učí sa vidieť veci z rôznych perspektív a zlepšuje si empatiu.

najlepší tréning v čítaní predstavuje čítanie, ktoré človeka baví. z tohto pohľadu ani čítanie o troch prasiatkach či tuleňoch vôbec nie je zanedbateľné. dôležité je vytvorenie návyku a budovanie vzťahu k čítaniu - objavovanie kníh ako takých, aby si čitateľ vedel nájsť "to svoje" aj v budúcnosti.

ja keď som si už ako dospelá spätne rekonštruovala svoju školskú dochádzku, vyšlo mi z toho, že to, že som ako dieťa čítala knihu denne značne kompenzovalo moje kognitívne nedostatky (čítala som naozaj všade, veľmi často aj za chôdze. rekord bol asi, keď som v 2. ročníku ZŠ čítala popri písaní diktátu. učiteľka zúrila. nikdy som sa neučila gramatiku či vybrané slová, nebolo treba.) nikdy mi nešlo učenie sa, a v podstate učiť som sa začala až na vysokej škole. ale ťažím z toho, že rýchlo chápem podstatu a rýchlo sa zorientujem v probléme - a toto je niečo, čo sa u mňa čítaním výrazne posilňovalo. takže som vďačná za to, že som si za pomoci rodičov vytvorila vzťah k čítaniu už v ranom detstve.

spomínala si tu aj obavy z vylúčenia z kolektívu.

musím povedať, že ako totálny outsider im veľmi dobre rozumiem. my sme doma televízor síce mali, ale mama vyberala, čo je pre mňa "vhodné", a vhodné nebolo spravidla nič, čo pozerávali moji spolužiaci. a hej, bolo obdobie, kedy to pre mňa bolo frustrujúce. celkovo moja mama razila v niektorých veciach dosť sparťanskú výchovu. bola som outsider z rôznych dôvodov a boli obdobia, kedy to bolo naozaj tristné.

doteraz si riešim rôzne haluze v súvislosti s ľuďmi, ale myslím, že koreň majú stále skôr v pocite neprijatia v základnej rodine, ktorý trvá dodnes, než v neprijímaní v školskom kolektíve. myslím, že tu bude neporovnateľne dôležitejie to, aké zázemie svojmu dieťaťu vytvoríš doma. "vonku" som si časom našla svoje chodníčky - aj svojich ľudí. neskôr v živote som bola viackrát vďačná za to, že dokážem byť odolná voči sociálnemu tlaku.


ps: pri súčasnom stave školstva by som sa vôbec nespoliehala na to, čo sa dieťa naučí v škole.
pps: trochu preženiem - programové držanie dieťaťa v šedom priemere, "aby to malo v živote ľahké", je pre mňa dosť desivá predstava.