si tvarou, ktora zostala mozno stale taka akou bola. stale sa usmievas, ale za tym usmevom uz nevidime to co sme za nim videli pretym. stratili sme sa jedna druhej? naozaj? naozaj? ja nedokazem uverit, ze je to tak a stale si nahovaram, ze to su iba moje haluze, ktore si nahovaram a nic viac. fakt?
mozno som prilis dobra. mozno sa mi niekedy podari to prehnat so starostlivostou. mozno ten moj mentorsky pristup vsetko znicil. prepac.
ja neviem byt lahostajna, ked stojis na balkone bosa. alebo ked sa zle oblecieme a fuka vietor. nedokazem Ta netahat do tepla, alebo cokolvek urobit len aby som Ti pomohla. prepac. prepac, ja som xcela len dobre.
je mi to velmi luto. citim sa teraz velmi sama, nerozumieme si uz asi. pretrhla sa ta nit, ktora tak krasne ryxlo spevnela a zrazu, akoby ...
ja vlastne ani neviem co sa stalo.

ale je mi to velmi luto. a aj napriek tomu nebudem robit nic, aby to bolo znova fajn. tlacila by som na Teba, uz som to raz skusila.

lutujem