Dnes bolo prinútené celé ECčko prestúpiť do dvoch malých motorákov. Atmosféra v zmysle nálady ale aj vzduchu sa dala krájať. Ľudia boli prinútení narušiť svoje osobné zóny a začať spolu komunikovať. Na moju lavicu si sadol chlapík vo veku môjho tatu, ktorý úplne prirodzene nadviazal rozhovor so mnou a okolostojacimi. Úplne iný svet, ale bolo to fajn, zase som sa niečo dozvedel. Knihu a slúchadlá, mojich večných spolucestujúcich som nemohol ani vytiahnuť. Človek je zvyknutý sa presúvať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie, a zrazu je prinútený oddať sa tempu osobného vlaku čo stojí v každej prdeli. Keď vlak zastavil na konečnej, ľudia čo vystupovali sa zdravili ako starí priatelia. Asi aj boli.