Autobus ma vyhadzuje na Taksimskom námestí. Po hodine a pol cesty popri nekonečných predmestiach sa ocitám na veľkom betónovom priestranstve na ktorom nič nie je. Teda vlastne je. Obrnené vozidlá, veľa policajtov s plastovými štítmi, každý vyzbrojený samopalom. Podozrievavo si obzerajú každého kto im skríži cestu a veľavýznamne si po nich poklepkávajú. Do námestia sa zbiehajú viaceré ulice pešej zóny, a v nich sa melie ľudská masa hore a dole. Aha, tam sa rozbehla skupina policajtov, kam to bežia?
Tu sa rozozneje chvála Allahovi, prenášaná z ampliónov nedalekej mešity a ja ostávam od úžasu ako prilepený. Pristaví sa pri mne akýsi Mehmet. Dokonalou angličtinou mi vysvetľuje miestne pomery. Pozná Miroslava Stocha, a už ma aj vedie do svojho obchodu s ručne vyrábaným textilom. Turistického sprievodcu a miestne reálie som sa chystal naštudovať až v hoteli, ale už teraz viem že ma dostal. Z tohto sa len tak nevyvlečiem. Hlavne že som streetwise, ale už som sa raz dotkol jeho látok. Tak sa z toho snažím výjsť so cťou a aspoň zjednám na tretinu. Normálne by som ale aj tak toľko nedal. Ospravedlňujem si to tým že na mame a sestre sa nemá šetriť.
Vyberám sa hľadať hotel. So smiešnou mapou ktorá vyzerá ako keď Homer vytiahol na šírom oceáne mapu Krusty burgerov, trikrát hanebne zablúdim. Ale vôbec mi to nevadí.
Všade veľa hluku, áut, smogu ale aj farieb a lákavých vôní. Hrozne veľa ulíc, uličiek a centier v ktorých sa určite ani domáci nevyznajú. Veľa pouličných psov a ešte viac najdrzejších a najodvážnejších street cats, ktoré si tu žijú v krásnej symbióze so všetkmi. Ale hlavne všade plno ľudí. Myslel som že v Európe nie je ľudnatejšie mesto ako Londýn. Ale je.
Istanbul je raj!

Samozrejme že zase konferencia. Tá ma tento rok až tak neuspokojila. O to viac ma bavil ten večný život na uliciach, dobré jedlo, miestne sladkosti a hlavne turecký čaj. Zato kolegovia ma nebavili, a vyhýbal som sa im čo sa len dalo. Vyslúžil som si za to pomenovanie dobrodruh.



Veľký bazár je rozlezený v uzučkých prastarých uličkách, ktoré mu dávajú pocit večného labyrintu. Všade zlato (ano, to hnusné žlté je zlato), kožušiny, drahé vône, slnečné okuliare a hodinky, a hneď vedľa ich napodobeniny. Na každom rohu mi ktosi ponúka Viagru, Cialis a podobné srandy. Odolávam, veď do mailu mi pravidelne chodia ponuky ktoré sú ešte výhodnejšie. Množstvo Rusov a hlavne ľudí z rôznych kútov Ázie, zvláštnych tvárí ktorým sa nedá odhadnúť národnosť.

Tak chaoticky ako si tu žije automobilová doprava, žije si aj tá lodná. Trajekty ktoré spájajú jednotlivé miesta Bosporskej úžiny sa umne vyhýbajú obrovským tankerom plaviacim sa do Čierneho mora. Trúbia po sebe a hrajú rôzne hry, ktorých význam poznajú snáď len námorníci.
Posledný deň konferencie nasadám na jeden a plavím sa na druhý breh, do ázijskej časti. Tu ma čakajú Didi a Terez ktoré sú tu na Erazme a s ktorými strávim dva dni. Chránim ich pred obťažovaním miestnych mužov, sledujeme podpaľovanie kontajnerov a ako si protestujúci s policajtami prehadzujú granáty so slzným plynom. Vysedávame po podnikoch a ochutnávame všetko to dobré čo miestna kuchyňa ponúka. A hlavne sa strašne smejeme. Dvakát som plakal od smiechu, to sa mi už dlho nestalo. Ich štvrť sa volá Kadikoy, je významné centrum protestov o ktorých už neinformujú médiá a ktorých symbolom sa stalo maľovanie mestskej vybavenosti dúhovými farbami. A ja som sa kvôli nim takmer nestihol dopraviť na letisko. Našťastie som si svoje cestovateľské šťastie stále nevystrieľal a všetko dobre dopadlo. Takto sa môžem zase zahrabať do povinností.
Pôjdem ešte niekedy na konferenciu? Bude mi to celé chýbať. Ale nič nie je večné. Teda okrem mojej sebeckej lásky (dotyčná, nájdi sa).
A ako sa mám? To snáď nabudúce, keď si vydýchnem po skúške.