Toto je seminarna praca. Pretoze nie kazdy zvlada takyto format rovnako dobre, odporucam precitat si tento clanok. Je kratsi, co vela ludi istotne privita s nadsenim. Pre skalnych privrzencov neodarwinizmu je ale precitanie celej mojej prace povinnostou.


Úvod

Neodarwinizmus, či pohľad na gén ako jednotku prirodzeného výberu, je nezvyčajný spôsob ako chápa? evolúciu. Dôsledky tejto teórie sú aplikovateľné omnoho ďalej než sa laikovi môže zda?. Gény sú samotnou podstatou každého z nás. Podrobné vysvetlenie tohto nezvyčajného tvrdenia sa dočítate práve v mojej seminárnej práci. Prežívanie génov je príčinou našej existencie. Ak prijmeme toto tvrdenie ako fakt, ich dôsledky sa dajú pozorova? v akejkoľvek oblasti našej spoločnosti. V mojej seminárnej práci som čitateľa chcel oboznámi? s podstatou a základnými princípmi neodarwinizmu, od ktorých si už sám dokáže vytvára? závery.




Robert Charles Darwin

Teória vzniku života je pre ľudstvo fascinujúcou témou už od samotného počiatku. V histórii by sme sa stretli s množstvami rozličných vysvetlení a príbehov a mohli by sme sledova? ako sa časom menia. Všetky mali spoločnú jednu vec- opierali o čisto nevedecké poznatky, najčastejšie mali svoj pôvod v príbehu. V polovici 19. storočia prišiel so svojou revolučnou teóriou anglický prírodovedec Robert Charles Darwin, ktorú keď porovnáme so súdobými názormi cirkvi, môžeme poveda? že radikálne zmenila pohľad na vznik života. Darwin v rokoch 1831-1836 rokov cestoval na plachetnici Beagle okolo sveta a zbieral dôkazy ktoré by jeho teóriu potvrdzovali. Len tak mimochodom, práve pred niekoľkými dňami som sa v novinách dočítal že vrak lode bol nájdený niekde blízko Anglického pobrežia a vláda Veľkej Británie bude financova? pokus o jeho vylovenie a zreštaurovanie.
V roku 1853, Darwin svoje názory publikoval vo svojom najznámejšom diele O vzniku druhov prírodným výberom (ďalšie jeho diela sú Premenlivos? živočíchov a rastlín vplyvom domestikácie a Pôvod človeka a prírodný výber). Darwinove dielo bolo však skutočne uznané verejnos?ou až dlho po jeho smrti. Taký je však osud väčšiny geniálnych priekopníkov ktorí svojím myslením predbehli dobu. Zados?učinením by mŕtvemu Darwinovi mohol by? aspoň fakt, že jeho učenie je vo svojej podstate uznávané až podnes, a jeho myšlienky zmenili náš svet viac než si to v skutočnosti uvedomujeme.



Darwinizmus

Princíp darwinizmu, tak ako je definovaný vo všeobecnom encyklopedickom slovníku vychádza z pozorovania, že jedinci v populácii určitého druhu sa líšia drobnými odchýlkami, kt. odovzdávajú svojmu potomstvu. V každej generácii vzniká rozmnožovaním množstvo indivíduí, z ktorých však iba málo prežíva a ešte menej dosahuje dospelos? a zanecháva potomstvo. Obrovskú väčšinu jedincov eliminuje prírodný výber. Prežívajú iba tí, ktorí sú najlepšie prispôsobí meniacim sa podmienkam prostredia. Odchýlky v ich individuálnej výbave sú náhodné, nezávislé na vonkajších vplyvoch a ako dedičné prechádzajú na potomkov. Tak dochádza za mnoho miliónov rokov geologického času k evolúcii, k postupnej premene určitých foriem na iné, lepšie prispôsobené (adaptované) na vonkajšie prostredie. Nastáva adaptívna radiácia (rozvetvenie materskej vývojovej línie) východiskového druhu, najmä keď sa jeho jednotlivé populácie dostávajú do odlišných životných podmienok a postupne sa navzájom izolujú. Znovuobjavenie zákonov dedičnosti G.J. Mendela, vedúce k rozvoju genetiky, a najmä objav mutácií ako náhodných dedičných zmien (ktoré objasnili pôvodné darwinovské náhodné dedičné variácie) potvrdili správnos? princípov. Darwinistickú teóriu podporil aj súčasný rozvoj molekulárnej genetiky zaoberajúcej sa úlohou DNA ako nositeľa dedičnosti v podobe génov. Potvrdila sa aj nemožnos? dedi? vlastnosti získané za života jedinca vplyvom prostredia alebo v dôsledku používania či nepoužívania orgánov, ako vo svojej evolučnej teórii predpokladal J.B.Lamarck. Nie všetky mutácie sa podrobujú selekcii, mnohé sú neutrálne a iba podporujú rozrôznenos? organizmov bez toho, žeby mali adaptačný význam. Paleontologický výskum doložil že v niektorých obdobiach prebieha evolúcia relatívne rýchlo a sprevádzajú ju veľké zmeny, v iných akoby stagnovala. Aj tieto javy sú dnes vysvetliteľné na molekulárnej genetickej úrovni a nijako nespochybňujú význam darwinizmu pre rozvoj biologickej vedy.
Na genetickej úrovni sa teóriou evolúcie zaoberal hlavne Richard Dawkins ktorého dielo Sebecký gén bolo vydané po prvý krát v roku 1976 a považuje sa za manifest neodarwinizmu. Veľmi zaujímavo v ňom poskytuje nový pohľad na prírodný výber v ktorom základnom jednotkou nieje jedinec, tak ako to považoval za samozrejmé Charles Darwin, ale gén, nositeľ genetickej informácie.



Neodarwinistická teória evolúcie

Táto úvaha a o vzniku života zostáva nutne špekulatívna, nikto pri tom samozrejme nebol. Existuje mnoho odlišných teórií, majú však jednu vec spoločnú. Pravdepodobne nebudú ďaleko od pravdy.
Nevie sa presne, aké chemické suroviny sa nachádzali na povrchu Zeme pred vznikom života, ale medzi prijateľnými možnos?ami sú voda, oxid uhličitý, metán a amoniak. Sú to jednoduché zlúčeniny prítomné aspoň na niektorých z ostatných planét našej slnečnej sústavy. Chemici sa pokúsili imitova? chemické podmienky mladej Zeme. Dali tieto jednoduché zlúčeniny do skúmavky a dodávali energiu v podobe ultrafialového žiarenia alebo elektrických výbojov- umelého napodobenia pradávnych bleskov. Po niekoľkých týždňoch sa v skúmavke objavilo niečo zaujímavé: kalné hnedá polievka obsahujúca veľké množstvo molekúl zložitejších, než molekuly pôvodné. Presnejšie povedané boli vo výslednej zmesi nájdené napríklad aminokyseliny, stavebné jednotky bielkovín, jednej z najdôležitejších skupín biologických molekúl. V dobe pred týmito pokusmi bol prírodný výskyt aminokyselín považovaný za ukazovateľ prítomnosti života. Zistenie týchto látok napríklad na Marse by bolo považované za dôkaz existencie života na tejto planéte. Dnes by však ich nález dokazoval len prítomnos? niektorých jednoduchých plynov v atmosfére, sopečnú činnos?, slnečné žiarenie alebo časté búrky. Pri neskorších pokusoch s laboratórnym napodobením chemických podmienok na Zemi pred príchodom života sa podarilo pripravi? purínové a pyrimidínové zlúčeniny, stavebné zložky DNA. Obdobné procesy museli vyústi? do vzniku „prapolievky“, ktorá podľa biológov a chemikov pred 3-4 miliardami rokov vypĺňala oceány. Organické látky sa- možno v schnúcej pene na pobreží, alebo v malých rozptýlených kvapkách- na niektorých miestach zhus?ovali. Vplyvom prísunu energie, napríklad ultrafialového žiarenia, sa spájali vo väčšie molekuly. Veľké organické molekuly by dnes nemohli existova? dlho, pretože by ich absorbovali a rozložili baktérie či iné živé organizmy. Ale baktérie a my ostatní sme prišli až neskôr, a tak mohli veľké organické molekuly putova? nedotknuté zahusteným médiom.

V istej chvíli sa náhodne vytvorila obzvláš? pozoruhodná molekula. Môžeme ju nazýva? replikátor. Nemusela to by? práve tá najväčšia či najzložitejšia molekula, dôležité bolo že mala pozoruhodnú schopnos? tvori? svoje kópie. Vyzerá to ako veľmi pochybná náhoda. Bolo to nesmierne nepravdepodobné. V bežnom živote takto nepravdepodobné veci považujeme za nemožné. Z toho dôvodu nikdy nevyhráte prvú cenu v športke. Ale v ľudskom rozhodovaní, čo je pravdepodobné a čo nie, niesme zvyknutí počíta? na stovky miliónov rokov. Keby ste sádzali športku každý týždeň po stovky miliónov rokov, vyhrali by ste pravdepodobne hneď niekoľko krát. V skutočnosti nieje tak ?ažké predstavi? si molekulu ktorá tvorí svoje kópie. Stačilo by aby vytvorila jednu. Berte replikátor ako šablónu či chemický vzor. Predstavte si molekulu skladajúcu sa z re?azca rôznych stavebných jednotiek. Stavebné jednotky boli hojne dostupné v polievke obklopujúcej replikátor. Predpokladajme, že každá táto molekula má istú priľnavos? (afinitu) voči molekulám rovnakého typu. Keď sa potom do jej blízkosti dostane stavebná jednotka, voči ktorej má afinitu, už pri nej zostane. Takto pripojené jednotky sa potom zoskupujú v sekvencii napodobujúcej sekvenciu pôvodnej molekuly. Potom je jednoduché si predstavi? ako tvorí stabilný re?azec, rovnako ako ho predtým vytvorila prvá molekula replikátoru. Tento proces by pokračoval skladaním vrstvy po vrstve. Podobne rastú aj kryštály. Ale tu sa môžu re?azce rozdeli? a tým sa vytvoria dva replikátory, ktoré potom tvoria ďalej svoje kópie. Ďalšia zložitejšia možnos? je, že stavebné jednotky nemajú afinitu voči svojmu druhu, ale voči určitému inému druhu stavebnej jednotky. Potom by replikátor nebol predlohou pre rovnaký re?azec, ale pre re?azec „negatívny“, komplementárny, podľa toho by sa zas vytvoril pôvodný, pozitívny. Pre naše účely nieje podstatné aká bola pôvodná replikácia., či typu pozitív- negatív, či pozitív- pozitív, ale je treba podotknú? že dnešný ekvivalent pôvodného replikátoru- DNA- používa replikáciu s pozitívnymi a negatívnymi re?azcami. Podstatné je že sa vo svete zrazu objavil úplne nový druh stability. Je pravdepodobné že tu predtým nebola žiadna obzvláš? stabilná komplexná molekula, pretože stavebné jednotky sa skladali skôr náhodne do momentálne stabilných štruktúr. Vo chvíli keď sa objavil replikátor, začal more zaplavova? svojimi kópiami, až sa stavebné jednotky stali vzácnymi a ďalšie molekuly sa tvorili menej často

Tým sme sa dostali k veľkej populácii identických kópií. Tu je však treba upozorni? na dôležitú vlastnos? procesu replikácie: robí chyby. Predstavte si dobu pred vynálezom kníhtlače- kedy sa knihy, ako napríklad Nový Zákon prepisovali ručne. Aj majster pisár niekedy urobí chybu, alebo si neodpustí nejaké zámerné „vylepšenie“. Keby všetci začali opisova? jednu knihu, zmysel nebude v podstate zmenený, ale keď sa opisujú kópie a kópie kópií, chyby budú častejšie a tiež väčšie. Nepresnos? kopírovania sme zvyknutí považova? za nedostatok a z hľadiska ľudských dokumentov by sme asi ?ažko nejakú chybu mohli bra? ako zlepšenie. Je však pozoruhodné že tvorcovia Septuaginty započali niečo veľké, keď hebrejské slovo označujúce „mladú ženu“ chybne preložili do grétštiny ako „panna“ a prišli s proroctvom „Hľa, panna počne a porodí syna...“ Chybné kopírovanie pri biologických replikátoroch môže prinies? zlepšenie. Pre účely evolúcie boli tieto chyby v kopírovaní dokonca potrebné. Nevieme, ako presné kópie robili prvé replikátory. Ich moderní potomkovia, DNA sú v porovnaní s najdokonalejšou ľudskou technikou až prekvapivo svedomití, ale aj oni urobia občas chybu- a práve takéto chyby evolúciu umožnili. Pôvodné replikátory pravdepodobne chybili ďaleko častejšie, v každom prípade k chybám dochádzalo a hromadili sa. Ako sa chyby opakovali a replikovali, začala sa prapolievka plni? rôznymi replikujúcimi sa molekulami, ktoré mali jedného predka. Dôležitou otázkou je, či boli niektoré varianty častejšie než iné. Takmer určite boli. Niektoré z nich mohli by? dedične stabilnejšie než iné. A takéto molekuly by sa rozpadali častejšie než ostatné. Boli by potom častejšie, nielen vďaka svojej „životnosti“, ale aj preto, že by sa za svoj dlhší čas stihli aj viac pomnoži?. Replikátory s dlhou životnos?ou by teda boli častejšie, a pokiaľ by sa od ostatných nelíšili v iných vlastnostiach, vznikol by evolučný trend smerujúci k dlhovekosti. Replikátory sa však istotne líšili aj v ďalších vlastnostiach a jedna z nich musela ma? ešte väčší vplyv na výsledné rozšírenie replikátoru než predchádzajúca. Touto vlastnos?ou bola rýchlos? reprodukcie, alebo plodnos?. Nieje ?ažké odvodi?, že pokiaľ by molekula replikátoru A urobila jednu kópiu týždenne, zatiaľ čo molekula B jednu za hodinu, čoskoro by početne prevládala molekula replikátoru B, a to aj v prípade že by molekula A žila omnoho dlhšie. Ta by pravdepodobne vznikol evolučný trend smerujúci k vyššej plodnosti. Tretia vlastnos? ktorá by sa tu uplatnila, je presnos? replikácie. Je jasné, že pokiaľ by sa molekuly X a Y množili rovnakou rýchlos?ou a mali rovnakú stabilitu, ale X by urobila chybu pri každej desiatej replikácii, zatiaľ čo Y až pri každej stej, Y by bol častejší. Množstvo Y by bolo nižšie nielen o chybné „deti“, ale aj o ich potomkov, či už existujúcich či potencionálnych.

Tu sa dá postrehnú? paradox. Ako sa zlučuje myšlienka, že chyby v prepise sú pre evolúciu nevyhnutné s tým, že prírodný výber uprednostňuje presnos? prepisu. Napriek tomu že sa evolúcia môže zda? by? „dobrou vecou“, obzvláš? keď sme jej produktom, odpoveďou na túto otázku je, že nič sa v skutočnosti vyvíja? nechce. K evolúcii však chtiac nechtiac dochádza aj napriek všetkým snahám replikátorov (vrátane dnešných génov) zabráni? jej. Jacques Mond to veľmi dobre podal vo svojej spencerovskej prednáške, v ktorej tiež ironicky poznamenal: „Ďalším zaujímavým aspektom evolučnej teórie je, že si každý myslí že jej rozumie!“

Ale vrá?me sa k prapolievke. Musela by? plná stabilných molekúl, stabilných buď v tom zmysle, že jednotlivé molekuly dlho vydržali, alebo sa rýchlo množili, alebo sa replikovali presne. Evolučné trendy smerujúce k týmto trom druhom stability, sa prejavovali nasledujúcim spôsobom: Ak by ste zobrali vzorku z prapolievky v dvoch odlišných časoch, neskoršia vzorka by mala viac molekúl s väčšou životnos?ou/ plodnos?ou/ presnos?ou prepisu. Toto je v zásade to, čo biológ nazýva evolúciou, keď hovorí o živých tvoroch, pričom mechanizmus je stále rovnaký- prírodný výber.
Máme teda prvé replikátory považova? za živé? Komu na tom záleží. Nech by sme sa dohodli na čomkoľvek, nedosiahli by sme tým žiaden podstatný záver. Veľká čas? podobných úvah je zbytočne zavádzajúca a to práve preto, že príliš veľa ľudí nieje schopných pochopi?, že slová sú len naše nástroje a obyčajná prítomnos? slova „živý“ v slovníku nemusí znamena?, že zodpovedá niečomu určitému v skutočnom svete. Či už považujeme pôvodné replikátory za živé alebo nie, boli našimi predkami.



Kompetícia

Ďalšou dôležitou čas?ou témy je kompetícia. Darwin zdôrazňoval jej význam, ale hovoril o nej pri rastlinách a živočíchoch, nie o molekulách. Prapolievka by ?ažko mohla uživi? nekonečné množstvo replikátorov. Predovšetkým preto, že Zem má konečnú veľkos?, ale tiež v dôsledku ďalších limitujúcich faktorov. Doteraz sme predpokladali že sa replikátory pohybujú v prapolievke bohatej na stavebné jednotky potrebné k replikácii. Ale čím viac bolo replikátorov, tím menej stavebných jednotiek bolo k dispozícii. Rôzne varianty replikátorov o ne museli sú?aži?. Pred chvíľou sme uvažovali o faktoroch, ktoré mohli zvýši? počty zvýhodnených replík. Bolo by teraz vhodné doda? že množstvo znevýhodnených replikátorov muselo klesa? až rada ich línií v dôsledku kompetície vyhynula. Medzi molekulami replikátorov vznikol boj o existenciu. Nevedeli, že tento boj prebieha, a ani sa tým nezaoberali. Boj prebiehal bez akýchkoľvek pocitov. Prebiehal tak, že chyby v replikácii vedúce k vyššej stabilite alebo k zníženiu stability oponentov boli uchovávané a množené. Proces zdokonaľovania bol kumulatívny. Spôsoby zvyšovania vlastnej stability a znižovania stability rivalov, začali by? spletitejší a účinnejší. Niektoré replikátory mohli „nájs?“ spôsob, ako štiepi? molekuly iných, a použi? uvolnené stavebné jednotky na stavbu vlastnej kópie. Tieto prvotné dravé molekuly súčastne odstraňovali rivalov a získavali „výživu“. Iné mohli prís? na spôsob ako sa chemicky bráni? alebo si vystava? ochrannú bielkovinovú stenu. To mohli by? prvé živé bunky. Replikátory prestali s pasívnou existenciou a začali pre seba stava? schránky, prostriedky svojej pokračujúcej existencie. Prežili tie replikátory, ktoré si vytvorili nástroje prežitia. Prvé nástroje prežitia sa pravdepodobne neskladali z ničoho iného než len z ochrannej schránky. Ale život bol stále ?ažší a noví rivali tak prichádzali lepšími a účinnejšími nástrojmi na prežitie. Nástroje prežitia sa zväčšovali a zdokonaľovali. A tak to išlo ďalej a ďalej. Mohlo ma? toto postupné zlepšovanie techník a prípravkov používaných replikátormi k zaisteniu svojho trvania na svete vôbec nejaký koniec? Bolo dos? času na zlepšovanie. Aké podivné nástroje seba zachovania priniesli nasledujúce tisícročia? Čo malo by? s osudmi replikátorov za 4 miliardy rokov? Nevymreli, pretože sú dávnymi majstrami v umení preži?. Nečakajte však že ich uvidíte volne pláva? v mori. Tejto dobrodružnej slobody sa dávno vzdali. Dnes sa hemžia vo veľkých kolóniách, bezpečne usadené v gigantických robotoch, oddelené od sveta, s ktorým komunikujú nepriamymi cestami a manipulujú prostredníctvom diaľkového ovládania. Sú prítomné vo vás aj vo mne, stvorili nás, telo aj myseľ, a ich zachovanie je konečným dôvodom našej existencie. Urobili veľký pokrok, tieto replikátory. Dnes sa im hovorí gény a my sme ich nástroje na prežitie.



Genetická informácia

Zloženie celého nášho tela, od jednotlivých buniek až po samostatné orgány je kódované v genetickej informácii. Táto vznikla pri zmiešaní genetickej informácie zo spermie a z vajíčka. Ide o čisto náhodný proces, nechcem však zachádza? do podrobností o tom ako sa to deje. Je len dôležité že môžeme získa? akúkoľvek informáciu od otca, tak isto ako aj od matky. Z 23 alelových párov môže všetkých 23 skonči? ako dominantných pre otcove gény, čo je však vysoko nepravdepodobné. V tejto genetickej informácii sa uchovávajú všetky potrebné informácia na zloženie celého tela. Keď sa teda pôvodná prvá bunka nášho tela rozdelí meiotickým delením na 2, potom na 4, 8, 16 buniek atď. Genetickú informáciu bude obsahova? každá bunka rovnako (vďaka tomu môžeme vyklonova? jedinca z jedinej jeho bunky).
Až v polovici 20. storočia vedecké experimenty dokázali, že čo sa v priebehu života naučíme a akým životom žijeme, nemá nijaký vplyv na genetickú informáciu ktorú odovzdáme našim potomkom. Gény sa nedajú ovplyvni?.
Ešte raz zdôrazním, v každej jednej bunke sa nachádza genetická informácia, čiže plán ku postaveniu celého tela plus omnoho viac.





Geneticky determinované správanie

Napríklad plán správania. Asi si to veľmi neuvedomujeme, ale naše správanie je pod nepriamou, ale zato veľmi silnou kontrolou génov. Zatiaľ čo okamžité rozhodovanie spočíva na nervovej sústave, primárnymi zákonodarcami sú gény. Mozog len funguje na princípoch ktoré mu boli vprogramované v podobe inštrukcií. Narodili sme sa s nimi a pretrvávajú v nás po celý život. Sú tu nato, aby nám zabezpečili rozpoznanie dobrého a zlého. Samozrejme mám na mysli dobro a zlo vzhľadom na to čo je výhodné pre prežitie organizmu a teda aj génu. Ten má záujem len na tom, aby jeho rozmnožovanie bolo zachované. Informácie majú formu podobnú tomuto príkladu:
„Toto je zoznam vecí ktoré budeš vníma? ako príjemné: sladká chu? v ústach, orgazmus, príjemná teplota, usmievajúce sa die?a. A tu je zoznam nepríjemných vecí: najrôznejšie druhy bolesti, smäd, hlad, kričiace die?a. Ak po niečom z toho čo urobíš bude nasledova? niektorá z nepríjemných vecí, viackrát to už nerob. Opakuj však tie činnosti po ktorých nasledovali veci nepríjemné“. Toto by sa dalo nazva? aj procesom učenia, základom však boli informácie už zdedené. Zmyslové orgány tu zohrávajú funkciu sprostredkovateľa, ktorý zachytí potrebné podnety na určenie, či patria do kategórie vhodné pre organizmus alebo nevhodné.

Keďže všetci naši predkovia sa dožili reprodukčného veku (naším predkom predsa nemôže by? niekto kto zomrel v detskom veku) a genetickú informáciu odovzdali, ide o overený model správania ktorý je treba nasledova?. V našom príklade gény predpokladali, že sladká chu? v ústach a orgazmus sú „dobré“, v tom zmysle, že pojedanie cukru a kopulácia sú užitočné pre prežívanie génov. Existencia sacharínu a masturbácia v tomto príklade predpokladaná nieje, rovnako ako nebezpečenstvo prejedania sa cukrom, pokiaľ je v neprirodzenom nadbytku, ako je tomu v našej spoločnosti.



Altruizmus

*Altruizmus- láska k blížnemu, etický princíp spočívajúci v odhodlaní podriadi? vlastné záujmy blahu iných. Opak egoizmu

Gén pre altruistické chovanie by znamenal akýkoľvek gén ktorý ovplyvňuje vývoj nervovej sústavy tak, že organizmus je k tomuto správaniu náchylnejší. No má vôbec z hľadiska evolúcie takýto gén svoje opodstatnenie? Altruistické chovanie môže by? pre jedinca výhodné pokiaľ bude nasledovaný prejavmi reciprocity. Ja zachránim tvoj život a ty zas inokedy zachrániš môj. Naš?astie v prírode môžeme nájs? viacero príkladov takéhoto správania. Symbióza živočíchov napríklad. Nemali by sme však zabúda? že ide vždy o čisto sebecké pohnútky.



Altruizmus vs. sebectvo

Už som napísal že altruismus je vo Všeobecnom Výkladovom Slovníku označený ako láska k blížnemu, etický princíp spočívajúci v odhodlaní podriadi? vlastné záujmy blahu iných. Opak egoizmu.
Chcel by som však uvies? aj inú definíciu altruistického činu. Je založená iba na tom, či výsledok zvyšuje alebo znižuje vyhliadky na prežitie predpokladaného altruistu a toho, ku komu sa altruisticky zachoval. Pretože by bolo veľmi zložité sledova?, ako určitý čin ovplyvňuje vyhliadky na prežitie v dlhom časovom úseku, v praxi potom aplikujeme na skutočné chovanie definíciu s poznámkou, že jav musí by? očividný. Jedinec sa zachoval očividne altruisticky, pokiaľ svojím činom znížil (trebárs aj nepatrne) svoju šancu na prežitie v prospech na prežitie iného jedinca. Pri bližšom preskúmaní vo väčšine prípadov zistíme, že altruistický čin bol de facto maskovaným sebectvom. Teda že výsledok môže prospie? opačnému jedincovi než sme očakávali. Uvediem teraz niekoľko príkladov očividne altruistického a očividne sebeckého chovania. Pretože je ?ažké potlači? subjektívne pocity, keď sa zaoberáme naším druhom, siahnem radšej po príkladoch chovania zvierat. Najskôr uvediem niekoľko príkladov sebeckého chovania jednotlivých zvierat.

Čajka chechtavá sliedi v rozľahlých kolóniách s hniezdami natesnanými jeden vedľa druhého. Čerstvo vyliahnuté mláďatá sú malé, bezbranné a dajú sa prehltnú? na jeden krát. Bežne sa stáva, že keď sa jedna čajka vzdiali na lov, alebo na chvíľu spustí svoje mláďa z dohľadu, zaútočí na hniezdo sused a mláďa zhltne. Tak získa potravu s pomerne malým výdajom energie a zároveň sa nemusí vzďaľova? od hniezda, takže neriskuje život svojich potomkov.

O niečo známejší je ohavný kanibalizmus samičiek kudlanky nábožnej. Kudlanka je veľký dravý hmyz. Živí sa drobnejším hmyzom ale napáda takmer všetko, čo sa hýbe. Proces párenia sa začína tým, že sa samček prikradne k samičke, skočí na ňu a potom prebieha kopulácia. Keď sa to samičke podarí, samčeka zožerie. Najprv mu uhryzne hlavu, a to buď vo chvíli keď na ňu nasadá, alebo krátko potom. Zdalo by sa rozumnejšie počka? s tým až po kopulácii. Avšak strata hlavy nemôže už zvyšok samčekovho tela odradi? od jeho sexuálnych zámerov. Vzhľadom k tomu, že pri hmyze sú práve v hlave umiestnené niektoré inhibičné nervové centrá, je dokonca možné že odhryznutie hlavy zvýši jeho kopulačnú aktivitu. Pokiaľ to tak je, je to výhoda naviac, pretože samička získa potravu.

Môže sa zda? že kanibalizmus je trochu prehnaný príklad sebeckého chovania, ale presne zapadá do našej definície. Možno vám bude zrozumiteľnejšie chovanie tučniakov cisárskych. Často môžeme pozorova? ako stojí na kraji vody a kvôli nebezpečenstvu, že by mohli skonči? v žalúdku tuleňa do nej odmietajú skoči?. Keby to jediný z nich urobil, ostatní by hneď vedeli či tam tuleň je alebo nie. Žiadny z nich sa však nechce sta? pokusným králikom a tak čakajú na brehu a občas sa aj postrkujú.
Najčastejšie spočíva sebeckos? v neochote podeli? sa o niektoré cenné zdroje, napríklad potravu, teritórium druhov, či skôr družky.

Teraz sa naopak pozrime na niekoľko príkladov očividne altruistického chovania. Včelie žihadlo je veľmi efektívnou obranou proti zlodejom medu. Včely brániace úľ by sa dali prirovna? k samovražedným kamikadze. Po bodnutí strácajú nielen žihadlo, ale aj čas? životne dôležitých orgánov a krátko potom hynú. Samovražedná misia včely pomohla zachráni? zásoby, ona sama z toho už úžitok ma? nemôže. Toto je teda altruistický čin presne zodpovedajúci našej definícii. Nech nám zostáva na pamäti, že tu nepojednávame o vedomých motívoch. Tie sa síce môžu objavi? ako pri altruizme, tak pri sebeckosti, ale naša definícia tohto chovania na nich nieje závislá.

Položi? život za svojich priateľov je nepopierateľne veľmi altruistické, ale aj podstúpi? malé riziko je altruistické. Mnoho malých vtákov keď uvidia predátora, napríklad jastraba, začne vydáva? charakteristický varovný signál, na ktorý celý kŕdeľ zareaguje únikom. Sú tu nepriame dôkazy, že sa varujúci jedinec vystavuje nebezpečenstvu, pretože na seba predátora upozorní. Dalo by sa poveda?, že to je len malé zvýšenie vlastného ohrozenia, napriek tomu sa to zdá- prinajmenšom na prvý pohľad- by? altruistickým činom podľa našej definície.

Najčastejší a najvýznamnejší je altruizmus rodičov, predovšetkým matiek, voči svojmu potomstvu. Darujú im život, kŕmia ich na svoj úkor a často dos? riskujú, keď sa snažia ochráni? ich pred predátormi. Ako konkrétny príklad uveďme chovanie niektorých vtákov hniezdiacich na zemi. Keď sa priblíži k hniezdu s mláďatami predátor, napríklad líška „začnú s odvádzacími manévrami“. Rodič môže napríklad predstiera? že je chromý a tým odvraca? pozornos? predátora od hniezda. Predátor sa s vyhliadkou na ľahkú koris? pustí za ním. Keď sú už dostatočne vzdialení od hniezda, prestane vták s predstieraním a predátorovi uletí. Zachráni tak svoje potomstvo, ale sám riskoval život.

Zaujímavé je názor zástancov teórie výberu na úrovni jedincov. Takmer určite by sa v skupine altruistov našla menšina jedincov odmietajúcich sa obetova?. Sebecký rebel, pripravený zneužíva? altruismus ostatných, má väčšiu nádej že prežije a bude ma? potomstvo, než ostatní. Títo potomci môžu zdedi? jeho sebecké vlastnosti. Po niekoľkých generáciách bude altruistická skupina zaplavená sebeckými jedincami a nerozlíšime ich od skupiny sebcov. Sebeckí jedinci môžu i v dobe, keď skupina smeruje k zániku, prosperova? na úkor altruistov.



Altruizmus v rodine

Neodarwinizmus priniesol jasné a vierohodné vysvetlenie na to, prečo je altruizmus rodičov voči de?om tak častý. Je ľahké dokáza? že u blízkych príbuzných je vyššia než priemerná pravdepodobnos? že budú zdiela? určitý gén. Túto súvislos? si uvedomili a popísali R.A. Fisher, J.B.S. Haldane a W.D.Hamilton. Hamiltonove publikácie predpokladajú vedomosti čitateľa v oblasti matematiky, ale základné princípy genetickej príbuznosti sú pochopitelné aj pre laika, samozrejme za cenu veľkého zjednodušenia.

Chceme spočíta? pravdepodobnos?, že dvaja jedinci, napríklad dve sestry, budú ma? spoločný niektorý konkrétny gén. Dajme tomu, že máte jednu kópiu génu G. Buď ste ho zdedili po matke, alebo po otcovi (pre zjednodušenie môžeme zanedba? rôzne málo časté možnosti- že G je nová mutácia, že ho mali obaja rodičia alebo jeden z nich mal 2 kópie). Predpokladajme, že ste ho získali od otca. Potom musí každá jeho bežná bunka ma? jednu kópiu génu G. Teraz si pripomeňme, že keď sa vytvárajú spermie, ktorá splodila vašu sestru, mala gén G. Pokiaľ je G od matky, presne rovnakým spôsobom usúdite, že polovica jej vajíčok obsahovala gén G, a pravdepodobnos? že tento gén má aj vaša sestra, je opä? 50%. Znamená to, že keby ste mali 100 súrodencov, približne 50 z nich by malo gén G. Taktiež to znamená, že keby ste mali 100 vzácnych génov približne 50 by sa ich nachádzalo v tele ktoréhokoľvek vášho brata či sestry.

Podobné počty sa dajú aplikova? na iné príbuzenské vz?ahy. Dôležitý je vz?ah medzi rodičom a die?a?om. Ak máte jednu kópiu génu H, šanca, ktoréhokoľvek z vašich detí, že i ono bude ma? tento gén, je 50%, pretože polovica vašich pohlavných buniek H obsahuje. Ak máte jednu kópiu génu J, je 50% pravdepodobnos?, že ste ho zdedili od otca, pretože ste obdržali polovicu génov od neho a polovicu od matky. Pre zjednodušenie používame index príbuznosti: vyjadruje pravdepodobnos?, že dvaja príbuzní budú zdieľa? určitý gén. Príbuznos? medzi dvomi bratmi je ½, pretože polovicu jeho génov má i brat druhý. To je samozrejme približné, pretože vďaka náhodnosti meiotického delenia môžu dvaja súrodenci zdieľa? génov viac či menej. Ale príbuznos? medzi rodičom a die?a?om je vždy presne ½.

Pretože by bolo fádne vypočítava? pravdepodobnosti pre každý prípad z horeuvedených dvoch princípov, môžeme použi? pravidlo pre výpočet príbuznosti medzi ktorýmikoľvek dvoma jedincami. Môže sa vám to hodi?, keď budete písa? záve?, alebo sa zamyslíte nad tým kto je vo vašej rodine komu podobný. Avšak tento postup stráca funkčnos? pri inceste a u niektorých druhov hmyzu.

Najprv si označte všetkých spoločných predkov A a B. Napríklad pri sesterniciach by ich spoločnými predkami boli ich babka a dedko. Akonáhle ste našli spoločných predkov, je logické, že všetci jeho predkovia sú tieˇy spoločnými predkami A aj B. My však budeme bra? v úvahu len najmladších spoločných predkov. V tomto zmysle majú dve sesternice len dvoch spoločných predkov. Pokiaľ by bol A predkom B, budeme ho považova? za najmladšieho spoločného predka.

Potom čo sme našli spoločných predkov A a B, musíme spočíta? vzdialenos? v generáciách medzi nimi. Začneme pri A a postupujeme po rodovej línii nahor, pokiaľ sa dostaneme k spoločnému predkovi. Potom zostupujeme po strome nadol k B. Celkový počet krokov nahor a dole je vzdialenos? v generáciách. Ak je napríklad A strýcom B, vzdialenos? v generáciách sa rovná 3. Ich spoločný predok je otcom A a dedom B. Ak začneme pri A musíme ís? hore o jednu generáciu k spoločnému predkovi. Odtiaľ k B musíme zostúpi? o dve generácie. Vzdialenos? v generáciách je teda 1+2=3.

Po nájdení vzdialenosti v generáciách medzi A a B cez spoločného predka, spočítajte čas? ich príbuznosti za ktorú je tento predok zodpovedný. Vypočítajte ju umocnením čiže (1/2) natretiu. Ak je vzdialenos? v generáciách rovná G krokov, potom je čas? príbuznosti založená týmto predkom (1/2)na G.

To je však len čas? príbuznosti medzi A a B. Ak majú ďalšieho spoločného predka, je nutné pripočíta? čas? príbuznosti sprostredkovanú nim. Bežne býva táto vzdialenos? v generáciách rovnaká pre všetkých rovnakých predkov dvoch jedincov. Preto musíte v praxi po vypočítaní príbuznosti dvoch jedincov danej jedným predkom len vynásobi? výsledok počtom predkov. Napríklad vlastní bratranci (či sesternice) majú dvoch spoločných predkov a vzdialenos? generácií je 4. Preto je príbuznos? 2 x (1/2)naštvrtú = 1/8. Pokiaľ je A pravnuk B je vzdialenos? generácií 3 a počet spoločných predkov je 1 (B sám), je príbuznos? 1 x (1/2) natretiu = 1/8. Geneticky je vaša vlastná sesternica ekvivalentom vášho pravnúča?a. Podobne ste rovnako príbuzný svojmu strýkovi (príbuznos? =2x (1/2)natretiu = 1/4 ) ako svojmu dedovi (príbuznos? = 1x (1/2)nadruhú = 1/4 ).

Pre tak vzdialené vz?ahy, ako sú sesternica z druhého kolena (2x(1/2)naôsmu=1/128) sa dostávame k takmer rovnakej pravdepodobnosti, akou má možnos?, že ktorýkoľvek gén jedinca A bude zdieľaný ktorýmkoľvek náhodným jedincom z populácie. Sesternica z prvého kolena (príbuznos? = 1/32) je o trochu bližší, vlastná sesternica je oveľa bližšia (1/8). Vlastní súrodenci a rodičia s de?mi (1/2) a jednovaječné dvojčatá sú jedno pre druhé z hľadiska génov rovnako významné ako sami pre seba (príbuznos? = 1)

V prírode sa dá pozorova? ako sa rodič obetuje pre svojho potomka. Bez toho aby odovzdal svoje gény gén ďalej neexistuje, čiže zjednodušene povedané prežívajú len tie gény, ktoré majú zakódované správanie na záchranu potomkov. Ako sme si práve názorne ukázali, rovnako by malo by? zakódované správanie pre záchranu súrodenca, pretože ide o rovnakú genetickú príbuznos? (1/2). Je zaujímavé, že zachráni? seba samého je ešte vždy výhodnejšie, pretože môžeme ma? potomkov rovnako ako náš potomok, pričom naša šanca na prežitie je rozhodne vyššia než u malého die?a?a. To neplatí o ľuďoch postreprodukčnom veku, a preto aj možno u nich pozorova? zvýšený stupeň altruizmu, len si spomeňte na svoju babičku.

Podobné úvahy sa dajú rozvíja? a odvodzova? s vedomos?ami základných princípov neodarwinizmu, čiže tých ktoré som vám práve poskytol v mojej seminárnej práci. Ďalej sa budem ešte zaobera? niektorými aplikáciami v súčasnej spoločnosti ktoré vychádzajú z tejto podstaty.




Darwinizmus v súčastnej spoločnosti

Evolúcia funguje na základe prírodného výberu, čo znamená prežitie “zdatnejšieho”. Myslíme tým zdatnejšieho jedinca, rasu, druh alebo niečo iné? V niektorých prípadoch to nieje dôležité, ale v prípade altruizmu je odpoveď zásadne dôležitá. Pokiaľ v tom, čo Darwin nazval “bojom o prežitie”, medzi sebou súperia druhy, potom je jedinec, len pešiakom, ktorý bude obetovaný, keď to bude vo vyššom záujme druhu ako takého. Vyjadrené o niečo formálnejšie- pri skupine, napríklad pri druhu alebo populácie, kde je každý jednotlivec pripravený obetova? sa pre blaho druhu, je menšia pravdepodobnos? že druh vyhynie, než pri druhu kde sa každý jedinec chová len vo svojom sebeckom záujme. Preto sa svet zaplňuje skupinami skladajúcimi sa z obetavých jedincov. To tvrdia zástancovia teórie skupinového výberu. V súčasnosti je však preferovaná teória výberu jedincov a Richard Dawkins dokonca hovorí o výbere na úrovni génov.

Možno je jedným z dôvodov veľkého ohlasu teórie skupinového výberu jej celkový súlad s morálnymi a politickými ideálmi väčšiny z nás. Síce sa ako jedinci často chováme sebecky, ale vo svojich idealistických chvíľach obdivujeme a oslavujeme tých, ktorí kladú blaho iných na prvé miesto. Trochu nás však mätie, v akej šírke máme interpretova? pojem “druhí”. Altruizmus vo vnútri skupiny ide často ruka v ruke so sebectvom medzi skupinami. To je základ odborového hnutia. Na ďalšom stupni má najpodstatnejší prospech z našej obete národ a od mladých mužov sa očakáva že ako jedinci položia život za väčšiu slávu svojej vlasti. Mimochodom sú podporovaní v zabíjaní iných jedincov, o ktorých nieje známe nič viac, než že patria k inému národu. (je zaujímavé, že požadova? od jedincov malé obete v dobe mieru má, v závislosti na miere, akou rastie ich životný štandard, menší účinok než od nich požadova? aby položili život).

Dnes sa vzmáha odpor voči rasizmu a nacionalizmu a tendencie dosadi? ľudský druh za objekt pocitu spolunáležitosti. Toto humanistické rozšírenie cieľa nášho altruizmu má zaujímavý logický dôsledok. Zdá sa by? podporou teórie “pre blaho druhu” v evolúcii. Liberáli, ktorí najviac presvedčene hovoria o etike nášho druhu, často opovrhujú tými, kto altruizmus vztiahli aj na iné druhy. Bolo by šokujúce pre mnohých ľudí, keby som povedal, že by som sa radšej zaoberal záchranou veľrýb než zlepšovaním bytovej politiky.
Pocit že jedinci vlastného druhu si skôr zaslúžia morálne ohľady než jedinci iných druhov, je starý a hlboko vžitý. Vraždenie ľudí mimo vojnu je považované za najzávažnejší zločin. Viac už naša spoločnos? zatracuje snáď len konzumáciu ľudí (dokonca aj tých ktorí neboli zabití za účelom konzumácie). Zato pojedanie jedincov iných druhov nám vyhovuje. Mnohí z nás sú otrasení popravami najhorších ľudských zločincov, zatiaľ čo miernych živočíšnych škodcov strieľame bez uváženia. Pre zábavu a rozptýlenie zabíjame členov iných, bezbranných druhov. Ľudský plod, ktorého pocity nie sú o nič viac ľudskými než pocity prvoka, si užíva ďaleko viac úcty a právnej ochrany než dospelý šimpanz. Ale šimpanz myslí, cíti a dokonca je schopný nauči? sa istú formu ľudskej reči. Plod však patrí k nášmu druhu a tým okamžite zastáva zvláštne privilégia a práva. Ľudská etika má rozličné predstavy o žiadúcej úrovni altruizmu, či sa má prejavova? na úrovni rodiny, národa rasy, ľudstva, či na úrovni všetkých živých organizmov.

Darwinova teória evolúcie hovorí: „Obrovskú väčšinu jedincov eliminuje prírodný výber. Prežívajú iba tí, ktorí sú najlepšie prispôsobení meniacim sa podmienkam prostredia.” Vedľajším produktom, ale zároveň aj najdôležitejším výdobytkom evolúcie je napredovanie, pokrok. Vznikom sociálneho štátu sa v evolúcii stala pozoruhodná anomália. Každého jedinca štát zastrešuje rovnako a tých ktorí zaostávajú, spoločnos? podporuje, dá sa poveda? na úkor pracujúcich. Inými slovami udrží ich pri živote a umožní im rozmnožova? sa, a teda odovzda? svoje gény ďalej potomstvu. Týmto nedostáva šancu sito evolúcie, ktorého hlavným hnacím motorom je eliminácia nekompetentných v prospech ví?azov. Ale nebolo by nehumánne zakáza? mentálne postihnutím ľuďom splodi? deti? Sociálny štát aj im dáva príležitos? odovzda? svoje gény. Nedá mi nespomenú? premnoženie nepracujúcich rómskych občanov. V starovekom grécku bolo považované za samozrejmos? hádzanie detí s telesnými vadami zo skaly a podobné praktiky sú známe aj v iných kultúrach. Z dnešného pohľadu to je čin prinajmenšom barbarský, ale takéto konanie malo iste svoje opodstatnenie.






Záver

Ako ste mohli sami vidie?, naše gény prežili milióny rokov, vo svete silnej konkurencie. To nás oprávňuje očakáva? od svojich génov určité vlastnosti. Tieto boli doňho vštepované od samotného počiatku a prežili len tie, ktoré prešli tvrdou skúškou evolúcie. Je očividné že ak chcel gén preži?, najvýraznejšou vlastnos?ou musela by? nemilosrdná sebeckos?. Táto sebeckos? génu spravidla vedie k sebeckosti v chovaní jedinca.

Napriek tomu že by sme radi verili v opak, všeobecná láska a blaho ako také nedávajú z hľadiska evolúcie zmysel. Pre humanistu môže by? toto uvedomenie kruté. No na druhej strane, môžeme si uvedomi?, že v ľudskej spoločnosti, riadiacej sa zákonom nemilosrdnej sebeckosti by sme nežili príliš š?astne. Môžeme si uvedomi? že pokiaľ budeme budova? spoločnos?, kde budú všetci obetavo a nesebecky spolupracova? v záujme spoločného úžitku, môžeme od našej biologickej prirodzenosti očakáva? len pramalú podporu.
K tomuto by som chcel doda?, že je omyl, a zhodou okolností veľmi častý, domnieva? sa, že geneticky dané charakterové rysy sú samozrejme trvalé a nezmeniteľné. Naše gény nás môžu nabáda? k sebeckosti, ale my niesme povinní sa nimi necha? riadi?. Od zvierat sa človek odlišuje tým, že je ovládaný kultúrou, teda naučenými a predanými podnetmi. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že kultúra vďaka svojmu mohutnému vplyvu na človeka nedá génom, či už sebeckým a či nie, šancu prejavova? sa v jeho charaktere. Iní by s tým nesúhlasili. (Záleží na tom k čomu sa prikláňajú v spore „výchova verzus dedičnos? ako determinanty ľudskej povahy“)

Skúsme predvída? čo majú naše sebecké gény v pláne, pretože len tak by sme mohli ma? šancu zabráni? ich úmyslom, a to ešte žiaden iný živočíšny druh nedosiahol. Ak sa ako ľudský rod chceme pýši? jedinečnos?ou, môže to by? práve v tomto. Skúsme sa teda uči? obetavosti a altruizmu, pretože všetci sa rodíme sebeckými.