Dnes som prekonal svoj strach. Začalo to úplne nevinne, keď moja spolubývajúca prišla za mnou a povedala: Dnes som skočila z mosta. Čóóóžééé? Som sa spýtal. No skočila som z mosta Lafranconi. Hmm. Je to najvyšší most v Bratislave. Ten pád by nikto neprežil, aj keby padol do Dunaja, je to vyše 33 metrov, čo je úroveň 10. poschodia paneláka! No potom mi vysvetlila čo a ako a ja som si povedal: Keď to zvládla ženská, ja by som to nezmákol? A tak som dnes do šiestej makal v práci, a potom som jej zavolal, že či sa ide a či sú tí típci, čo to organizujú tam. Jasné, povedala a stretli sme sa. Po chvíli sme vystúpili na most Lafranconi. Bola to desná výška. Keď som sa pozrel na Dunaj, bolo to ako z mrakodrapu, hlava sa mi zatočila a panicky som sa chytil zábradlia. Povedal som si v tej chvíli NIKDY!!!!!!!!!! Prišli sme k skupinke ľudí čo tam len tak postávali. Práve vy?ahovali jedného visiaceho na lane asi dva metre nad hladinou Dunaja. Bolo vidno, že je trocha bez seba. Vytiahli ho. Zosadol z lana a ruky sa mu veľmi triasli, nevládal skoordinova? svoje pohyby. V jeho očiach bola smr?, no na tvári úsmev, ešte spomalené reakcie len práve začali dobieha? prebehnutú udalos? a nabera? vážnos?. Všetko som vnímal. Utvrdil som sa: NIKDY!!! Skočil ďalší. Bol to majstrovský let, preskočil zábradlie s rozbehom, rukami sa od neho iba letmo odrazil a letel dolu hlavou ako by skákal hlavičku. Lano sa naplo asi v polovici dráhy letu, pozvoľna ho vhuplo do kolísavého pohybu a preletel nad hladinou, zmizol kdesi pod mostom, o chvíľu už letel nazad a hojdal sa v dráhe vyše 60 metrov, kým nezastavil. potom ho vytiahli. Trasenie rúk, príliš silný zážitok. Potom išiel kamarát. Povedal som, že pôjdem po ňom. Neviem prečo som to povedal. Ale chcel som to odrazu. Skočil. Bol to jeden z jeho už mnohých zoskokov. Premrštil sa cez zábradlie. Potom mi hovoril, že sa na druhej strane dotkol mosta zospodu. Padal príliš rýchlo, tak ho trocha caplo. Ale pohoda. Obliekol som si horolezecké sedlo, zapol skoby, pripevnil lano, napol na dĺžku. Nebolo cesty spä?. Všetci rešpektovali, že je to môj prvý zoskok a asi som dosraný, ale nikto ma nenútil, nešaškovali okolo, správali sa veľmi seriózne a súcitne. Ruky sa mi triasli. Vyšvihol som sa na zábradlie, prehupol nohy. Sedel som a díval sa dolu. Hladina sa čerila, vírila. Bolo to hrozne vysoko. Predstavil som si ten voľný pád, jeho dĺžku a zrýchlenie, pre?aženie. Zozadu sa ozval hlas: Mám ?a soti?? NIE!!! Skríkol som. Už som sa priveľmi triasol...
Odrazu som sa prestal zamýšľa? nad nebezpečenstvom, pud sebazáchovy ustúpil, srdce mi bilo príliš besne. Ruky povolili, nohy odrazili telo. Prvá mikrosekunda v pohode...no odrazu brutálne zrýchlenie, uvedomil som si čo som vykonal - niet cesty spä?! Padám!!! Strašná rýchlos?, necítil som nič, čo by ma držalo a ponúklo mi pocit istoty!!! Len som tak padal! Voľný pád. Držal som sa lana, no ono bolo voľné! 6iadna opora! Odrazu, keď som mal pocit, že zošaliem, sa lano naplo a začalo ma ?aha?. Stále rýchlejšie, zrýchľoval som stále viac, hoci dráha letu sa zmenila v oblúk, namiesto pádu. Preletel som neuveriteľne rýchlo tesne nad hladinou a zmizla podo mnou kdesi...vzďalovala sa, pozrel som na spodok mosta, brutálne rýchlo sa približoval, mal som pocit že sa na jeho stene rozbijem na kusy. Ale spomalil som a asi meter pred ním som odrazu stál. Moment vydýchnutia... no trval mikrosekundy, lebo som začal opä? pada?. Znova to isté zrýchlenie... Takto som sa húpal niekoľko krát. Napokon som sa upokojil. Díval sa na nádherný západ slnka nad Rakúskom a Dunajom. Keď som už visel nehybne nad vodou, díval som sa na mesto, hrad, Nový most, staré mesto. Nádherný pohľad skoro zo stredu rieky. Zapol som novú skobu a vytiahli ma. Dolu som sa nedíval, bál som sa. Stúpal som veľmi rýchlo. Keď som už bol v bezpečí, zalialo ma š?astie...že som to prežil. A že už nikdy neskočím. Nikdy. NIKDY!!!

Ešte v tú istú hodinu som skočil znova.

Ramatahan