Celý, ale úplne celý dnešný deň, je úplne NA KOKOT!

O pol tretej v noci sa zobudím, že sa idem vysrať. Patnásť sekúnd po tom, čo sadnem na hajzel vyjde zo spálne mamka a začne mi škriabkať na dvere, že nech si pohnem. Šteknem jej, že som si tam teraz sadol. Za dalších tridsať sekúnd ťuká na dvere znova, že nech si pohnem, že aj foter chce ísť na hajzel. To už nevydržím a šteknem po nej, že či sa nemožem ani normálne vysrať. Vytrem riť, ešte aj hovno ma nasere, že neni také čisté, ako obvykle a idem do postele. Minútu po tom, čo si lahnem mamka otvorí dvere a pýta sa, či idem ráno k doktorovi a či ma nemá zobudiť, čo sú veci, ktoré som jej oznámil ešte cez deň nech nerieši. Tak jej rozospatý vravím, že nech to nerieši a nech si ide lahnúť, načo sa v nej prebudia materské inštinkty, zažne svetlo a v nočnej košeli sa ťarbavo dovalí až k mojej posteli, pozrie na mňa, ja kukám jak vyoraná myš či jej nejebe, vravím, že je pol tretej, nech zhasne a ide si lahnúť a ona mi zahlási, "Nejaký si podráždený, nechlastal si večer náhodou?". No choď dopiče, ozaj. Na to už nemám nervy otáčam sa na druhý bok, zabolí ma rozjebané rebro (ku ktorému sa dostanem o chvíľu) a už jej nevenujem pozornosť. Aj tak za tri hodiny vstávam.

5:30 zvoní budík. Budím sa nasratý, hádžem na seba veci a idem si pre časenku na chirurgiu. Chirurgia otvára o osmej, budova polikliniky o šiestej. Prichádam tam o trištvrte a predomnou už dobrých dvadsať smradlavých, vyklepaných geriatrikov. Zatínam zuby a modlím sa, aby otvorili presne. Naštastie o šiestej prichádza sestrička, otvára hlavné brány a hystéria sa môže začať. Originál bez srandy v tomto skurvenom malomeste do seba ľudia jebú lakťami aby sa dostali skor na radu k chirurgovi. Jedna vytrasená babka sa snaží jebnúť predomna, tak jej citlivo lakťom naznačujem, že ak sa nezaradí, rozjebem jej to šedivé obočie a toho chirurga fakt potrebovať bude. Utvára sa aká taká rada, chamraď berie postupne časenky a mne vychádza číslo 14, predbežný čas ošetrenia 10:10. Na zadnej strane časenky poznámka "Dodržiavajte prosím uvedený čas ošetrenia, v opačnom prípade pokuta 3€". A btw - prednostné vyšetrenie, ktoré mám v piči už len s princípu, symbolických 4,95€. V práci mám byť o desiatej, tak ešte ráno píšem vedúcemu, že to asi nestíham. Dojdem domov a idem si na dve hodky lahnúť.

Budím sa nasratý o pol desiatej, doma naštastie nikto. Ohrejem si dve sójové párky, vajce, kúsok mrkve, aj syrokrém sa našiel. Aspoň niečo vychádza. O desiatej prichádzam na chirurgiu do čakárne, všetci čumia, stará žena oproti mne volačo štrikuje. Hej, vážne si tam štrikuje. Imho tam čaká od tej šiestej, že šak keď už tam je. Pýtam sa dedka oproti aké má číslo, že dvanásť a vo vnútri sú vraj po desiatku. Skoro mi dekel ujebe, ale slušne sa poďakujem a odchádzam si kúpiť nechutne odpornú nemocničnú kávu v automatovom kelímku, ale z akožepressostroja za euro dvadsať. Fajčím cigu vedla kasičkáry, žebrajúcej na detskú onkológiu či čo, v ušiach jebem dáky hiphop, tuším gramo rokkaz a mračím sa na všetkých nechutných chorých ludí, chodiacich okolo. Ešteže prší a väčšina z nich sú tak jebnutí, že nenosia dáždnik. Vraciam sa, vedúcemu píšem sms: "ach, skurvené zdravotníctvo národa slovenského a vyjebaní dochodcovia nemajúci ine, ako lekára navštevovať na práci. ešte tu čakám". Dnu vchádzam tesne pred jedenástou a mám chuť sa spýtať, či dostanem tri eura za to, že meškajú s ošetrením. Tu by sa patrilo vysvetliť aj čo tam vlastne idem. Pred troma týždnami som sa zjebal z bajku, keď mi dáky skurvený stvor ročný zasran vbehol co cesty. Rozjebaná mikina, ošúchané nové gripy, oškreniny, kokotiny a narazené rebrá. Pred týždňom som, lebo ma to celkom bolelo, pre istotu skočil na rtg. Na mieste, kde ma to bolí, bola machula, piču vidno, čo mi je, tak mi napísal pirule, painkillers nejaké a mastičku a poslal ma domov. Uhm, určite budem žrat tie sračky. Vravím mu teda dnes, že ma to bolí asi ešte viac, že v nedelu ma to nejak začalo mrte, ani hýbať som sa nemohol. Chlapík vytiahne stetoskop, popočúva ma, napíše mi ďalšie pirule (tie isté ako na predošlom recepte) a povie, že nech necvičím a nedvíham tažke predmety. Thank you, captain obivious. Nasratý odchádzam ro doboty.

V robote už ani nehovorím. Teraz mi dal vedúci telefonicky pozývať zákazníkov o2 na predajňu. Že si zopár z tých dementov myslí, že som audiotext a položí ma bez odpovede, aj napriek tomu, že ich oslovím priezviskom ma skôr rozosmeje, ako naserie, ale že mi pár píč položi telefón úplne drzým štýlom ma už vytáča. Čerešnička na torte je pán, ktorému keď oznámim, že má na predajni darček, čo sa vraví každému, komu sa volá, sa takmer rozplače od radosti, že on nikdy nič nevyhral a že príde hneď zajtra. Dobre že nevidím jeho sklamaný fejs, keď zistí, že ten darček je len sim karta s novým číslom bez kreditu. Ach. Jebem na to, dovolávam, balím to v robote a idem domov. Doma nič najesť, vytiahnem pizzu z mrazničky, hodím upiecť a jak som taký hladný, ešte si spálim jazyk.

NA
KO
KOT
DEŇ
!