Mám rád záplavy. Teda aspoň tie na Dunaji. Keď príroda ešte stále víťazí nad človekom. Bol som sa včera na ne pozrieť na bicykli. Dlhé minúty sa viem zhypnotizovane pozerať do rozbúrenej mohutnej rieky ako si pomaly odhrýza z brehu. Mám aj svoje obľúbené miesta: Les pri rakúskych hraniciach a miesto medzi Starým a Prístavným mostom. Tam ako bolo kedysi Lido nás tato vodil keď sme boli malí. Bolo to v lete, hladina bola veľmi nízka, ľudia sa kúpali v rieke a opaľovali na odhalenom dne pri brehu. To bolo plné kamienkov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Občas sa našla aj nejaká kosť, ktorá len podnietila moju fantáziu: čo je asi pod nami, pod tou hromadou štrku? Keď bola hladina veľmi nízka, dno odhalilo aj trosky Starého mosta ktoré tu stále ležia. Tajne som dúfal v nejakú ľudskú kostru, ktorých tu musí byť veľa, veď tu bol kedysi brod! A keď išla loď a robili sa vlny, bál som sa a utekal na breh.
Spodné prúdy dunajské ma lákali, ako to že tu je dno vystrčené a tam ďalej už nie? Tam ďalej, pod Prístavným mostom je prúd veľmi silný, určite naň doplatilo zopár plavcov.
Toto miesto sa mi vracia dodnes v snoch. Plavím sa okolo na lodi, alebo len tak sám v rozbúrených vlnách. Teraz tu leží kdesi 5 metrov pod vodou.
Tak som sa brodil lužným lesom a stretol som divú mačku a bobra. Potom začalo pršať a ja som premokol úplne do nitky.
A je mi zle, už ani neviem z čoho.
A spomenul som si na starú lásku