cena za úžasné slová je upísanie sa Lepkavému, cena za Noc je Ráno.
zošitonky, bundinky, písmenonká a vône prícestného lopúšia, iskrivé, všetko je príliš iskrivé: nepraktický fičot dňami, mnohoúste myšlienky sa krčia, sú to stránky neodcerené. škriabem, vrždím, mením levím tempom dejiny seba vedomia. Vrieskam everyday. novodobé zbierky básní, príznačné vrcholky oparu z tisícok domácností, všetky rozkazy ihneď neuposlúchnem.

cez malý výrez v korunách stromov dohliadnem aš do pešozónia. spoza morového stĺpu odrazu vybehnú deti. lezokĺžu pestrorakými trajektóriami, tancujú v postexkurznej úľave: konečne je po prehliadke hradu! tripoidne descendujú vŕšok, s rukami a nohami a hlavami.
výjav trvá ibachvíľu, avšak prečo nie, nie? ach, tie jednodňové výlety, Karosy, tektonika huriavku, levné fotografie, všetkojeinak! pozerám za nimi až pokiaľ nezmiznú v podhradí, hladina sa pomaly zatvára, obnažuje smäd a tendenciu v ustavične unikajúcom. priestor sa rozlieha od do, diaľka je horšie na dohľad, na pozadí korún stromov a nad strechami na východe sa objavil opar, pot vzrušenia. kedysi som to pripisoval miliardám mikro častíc, ľahunkým kúsočkom, sfarbujúcim vzduch do neuchopiteľne prašno žltej, zdvíhajúcim sa ako neviditeľné íverčeky z mŕtvych tiel listov a dreva.

postavím sa a skloním zrak, premeriam si chodníček. čo si myslí teta s pravou nohou dokopca, na nej ?ažisko, v bledom kostýme? som mĺkvy, no cítim sa blazeovane a vážne a pritom iskrivo a za stromami v diaľke si predstavujem ideál vnútorného rozmaru.

som obopätý pohodlnými vláknami, hebkými materiálmi, na nohách príjemná obuv a na chrbte potrebnosti, rôzne rôznostky, drobnôstky.

ako sa vynorím z tieňa spodnej brány, stretnem sa s urbanom a fedorovým bratom a jeho priateľkou, tiež majú namierené pod voňavé orechy a sú strašne pekný. urban ustanoví situáciu prejavom vzájomnej úcty, naznačí energie, rados? všetko ešte viac vyhladí. páčime sa si očividne navzájom.

pod orechmi je každý príjemne neznámy, moja vybudená jazyková pohotovos? a gestikulačná poetika onedlho zavládne mikro situácii, prchavému a zadúšajúcemu momentu, pod nohami škrípe štrk, štrk škrípe hisdrlb, nad hlavou koruny orechov, za niektorým je skrytý drobný kvet.
kto by ho tu bol uvidel?
zakladám pohľady s bledokrehkou čiernovláskou, bojazlivo nemotornou neznámou, hoci sa snažím s nikým príliš nezblíži?, nezosta? separovaný výlučnou témou. iba sa opájam krásou, predstavou, povoľne priezračnou, priezračne povoľnou predstavivos?ou.
témy uzavieram efektným oblúkom.
nechávam sa vo voľnom priestore a zároveň dávkujem nádej na zblíženie, pošepnutie tajomstva.

ako sa po chvíli dozviem, pod orechmi sa všetci stretli pred odchodom na hrebeň. tam, v dome nad mestom, sa dnes koná žúrka. izby a ich dom a jeho záhrada, terasa, blízky les. v dome ešte nedávno býval viktorov starý otec, profesor architektúry, za svojho života aj vynikajúci spisovateľ, scénarista, ba úspešne fušoval do remesla slovenskej žurnalistike. dom používal ako prístav, výhľad a ešte nebolo ani poludnie a malá skupinka, útvar pradávny, vrela životom a očakávaním. starý pán si pred smr?ou želal, aby sa v dome spravila oslava, aby sa tam energia zasršala.

začína sa poludním, len sa tam odviez?, takto, vvvrrrrrmmmm a ocitnú? sa premiestnený vystúpi? neďaleko. že ako samozrejmá je chápaná moja prítomnos?, miesta je dos?, do auta sa zmestím.

okolo auta sa tmolia deti, tlačia sa k autobusu opodiaľ, v aute sedím na úrovni ich hláv, cez sklo sa prezeráme, potom sa veziem, priemerná rýchlos? dňa sa zrýchľuje. sedím vzadu a vpravo, na obľúbenom mieste, v kútiku pozorovateľa, nič sa nemusí.

v dome na mňa doľahne bázeň. je uprataný, pripravený, viktor mi povie, že to tesne pred smr?ou dedko: lekár mu povedal, že má ešte tak štyri dni. zimomriavky: akoby odišiel do obchodu, podvedome hľadám lístok, že mliečko treba prevari? alebo pivo ešte nechaj chladi? alebo opováž mi z toho nepálu odkusova? ty lapaj!

všímam si detaily, pokorne dúfam v pochopenie múdrosti vyjadrenej v obklopujúcom. najviac sa ma dotkne obraz bledej ženy s dlhými vlasmi do pol chrbta. sedí na posteli zaberajúcej takmer celú miestnos?, je nahá a má zvláštne kyprú postavu, nádherné prsia, takmer známe oči. za oknom sú strmé úbočia, nadreálne sfumato. pri obraze, pod sklom, je báseň: možno raz dokážem zbežne zachyti? deň. on a jeden stojí za to.

polia sú posiate
cestami a
dusnými nadňami

túžim sa
prizna? k
naschvál vytváranej

jamke
lží.

ani neviemš ako!

a pod tým ceruzkou niečo ako mojavy, no nie som si istý.

mením priestory a kompozície.
zvuk je čerstvý, vôbec nie natoľko hlasný aby unavil ucho. jeho rozpriestranenie sa pohodlne vyznačuje. radujem sa z priestoru, svetla, iskrenia myšlienok, projekcia na stene sú detaily vajíčok v postupne sa zohrievanej vode, tiene mastných rozhraní zrýchľujúcich sa atómov vody na pozadí smaltovaného hrnčeka, póry planéty, veľký náklon, oblúk v tvare, ja ti dám láskavú skepsu mám chu? be?ársky sa spýta? mi to tak pripadá.

okolo tretej príde Chondo Chorendau. k mixpultu pripojí notebook a zatiaľ neidentifikovanú krabičku.
zvuk.
do procesu sa zapoja dosiaľ skryté, nepovšimnuté reproduktory, zvuk naberá na neúprosnosti a naliehavosti.
plochy, také mantry,
vibrácia, zvuk žičlivý vnútornej kombinatorike, zlom a repetícia, prázdnota, kde sa môže dosadi? entita a eventualita.
vrieskanie zimomriavok.
samota v kukle vzduchu, sebestačnos? na ploche intervalu rytmu. tancujem. nikto mi nechýba a nikoho nechcem, stačím si sám aj tak sa nikomu nedokážem poveda?: moju rekurentnú závra?: teším sa pri pohľade na vlastný vkus, som reku aký širokospektrálny, tolerantný a jemnouchý... ach, a cit pre kameru!!! a zároveň ach, a čo moja nevhodnos?, aurálna jachtavos?, veľké písané í vo mne pískajúce?