V období keď som dospieval z chlapca v muža som si nevedel predstaviť nič cennejšieho ako možnosť stráviť noc s krásnou Ženou. Obrazy nahých, potom jemne zarosených tiel šepkajúcich si pod dekou slová vášne boli pre mňa obrazmi číreho šťastia. Šťastia, o ktoré som sa usiloval a ktoré som, vďaka Bohyni, neraz aj dostal...

To, že však existuje ešte šťastie iné, šťastie rodičovské, o tom som v tom období jari leta a leta leta môjho Života potuchy nemal. Veď akoby si aj mladý nadržaný žajac mohol predstaviť že to, čo zo všetkých javov nášho sveta možno nazvať zmyslom Života, sa s najväčšou pravdepodobnosťou neukrýva nikde inde než v smiechu Dieťaťa ? Akú inú predstavu som o zmysle vecí mohol mať keď nie tú čo má larva o tom, aké je to byť motýľom predtým, ako to stručne a jasne "riskne" a tým motýľom sa jednoducho stane?

Je tomu 6 mesiacov a 1 deň od momentu keď sa I.M. narodila. A každým dňom je to krásnejšie a krásnejšie. Z "to" sa stal Kraken,


z Krakena sa stal časožrút obrovský (chronophagus maximus), časožrút sa momentálne mení na Gulu...


A tá malá gula, to malé klbko bytia robí každý deň väčšie a väčšie pokroky. Z brucha na chrbát a z chrbta na brucho sa z času na čas prevalí, trhá a zhadzuje a do tlamy vkladá všetko čo príde pod ruku, už si vie udržať fľašku a cucať si z nej. Niekedy vie dokonale splynut s prostredim.


Je tak rozkošná, a ja aj Lucia sme z toho tak hormonálne preprogramovaní, že do zápisníku, čo jej, dúfam, k 15ym narodeninám odovzdám, píšem veci typu:

Miminko je tak prekrásne, teraz tu spinká v koši prútenom v pančuškách Winie-the-Pooh a v mikine fleecovej s kapucou elfskou. Vlastne nie, nespinká, miminko nespinká, miminko buvinká, z kašičky, z mliečička napapané, plienočky, šatičky, tato tiež, všetko už je na výlet k jazeru prichystané!

Toť vskratke ilustrácia toho, akým spôsobom sú neurolingvistické štruktúry rodiča transformované prítomnosťou dieťaťa. Tá tendencia vyslovovať labiálne (i.e. "m", "p", "b") spoluhlásky je úplný úlet, svet je zrazu plný zdrobnelín (pre bližšiu analýzu toho čo sa odohráva c.f. napr. sem: https://kyberia.sk/id/7160039 ).

Svet je plný zdrobnelín a malé veci sa stávajú stredom univerza. Plyšový žabiak Nimmersatt, kačička kač-kač, rituál "hamy-hamy-hamy-hamy-HAM-HAM-HAM-HAM-hamy-hamy-hamy-HAM" či pokladanie toho spiaceho telíčka do postieľky, to všetko istí budúcnosť väčšmi ako všetky poistovňe a cryptomeny dokopy. Vskutku mali pravdu tí čo tvrdia že Dieťa - samozrejme že nielen to moje, ale každé jedno dieťa ktorému bol daný dar zdravého zrodu - je dokonalé. Žiadne škvrny staroby, žiadne zuby čo začnú s časom odhnívať aj tým najpedantnejším, žiadna zákernosť a žiadna zrada. Len čistý rast a čistý cieľ - Život.

Toto obdobie je pre mňa a pre Luciu aj napriek tradičným trablom tak prekrásne, že proste musím napísať tento blog ajkeby ma zaň malo XY zatrpknutých kybčiat už tradične zvoziť. Ale je mi to jedno, pretože Ti chcem napísať toto:

Dieťa je najzaručenejším zo všetkých spôsobov akými sa Človek môže priblížiť k večnosti. Ak sa Ti len trochu dá a ak si vážiš dušu Tvojho partnera tak proste "choď do toho". A ak zistíš že sa "nedá", tak adoptuj...

Záverom mi nedá nepoďakovať tým mužom a ženám v Paríži, Berlíne či Brusseli ktorí postupne uvádzajú do praxe sociálny systém vďaka ktorému môžem teraz sedieť doma a držať Dieťa v náručí bez strachu zo zajtrajšku, bez nutnosti kriviť si chrbticu prácou pre korporáciu či činiť ústupky voči ľuďom ktorí ústupkov niesú hodní. Toto obdobie, toto babie leto leta môjho Života je totiž bez nadsázky niečím tak nádherným, že som si to v larválnom štádiu môjho vývoja nevedel ani predstaviť. A tak nádherným je IMHO vďaka dcérke, Žene a faktu, že som, vďaka Únii, slobodný muž.