Kým začnete čítať, uhádnite čo sme za kapelu!




„Beograd, hajde!“ Budím sa na ťukanie kľúčmi na kupé. Pomaly zliezam z prične. Keď som sa vyspal na tomto, zaspím už všade. Pomohla masívna vínna intoxikácia, možnosť fajčiť vo vlaku (no nezapál si!) a tak sa z tohto tmavého, špinavého a stiesneného kupé stalo nakoniec celkom príjemné miesto.
Za oknom sa mihajú prvé premestia. Nízke neomietnuté domčeky majú na dvoroch zaparkované veteránske autovraky. Cigánsky slum, kde aj napriek skorej rannej hodine už beží trh. Vyložíš všetko čo máš vo vreci na zem a predávaš. Zastávka Novi Beograd. Povestný Zepter panelák a jeho kolegovia. Prechod cez železničný most, Dunaj, zimomriavky. Potom dlhočizný tunel. Vystrčím hlavu z okna, čerstvý vzduch ma preberie. A s ním aj burácanie vlaku a masívne trúbenie odrážajúce sa od stien. Vdychujem dieselové výpary, a už sme tu.
Je krátko po šiestej ráno, ale pred stanicou je čulý ruch. Hľadáme hostel. Míňame zakonzervovanú vládnu budovu zasiahnutú posledným bombardovaním mesta pred štrnástimi rokmi. Ruiny sú prísne strážené, na najvyššom poschodí už rastú náletové dreviny. Sprevádzajú nás túlavé psy, ktoré sa stretávajú s tými ktoré venčia ich majitelia. Hostel sa nachádza vo dvore panelového bloku. Dvor sa prebúdza. Z jedného okna znie prvá ranná hádka, z druhého zase starenka sype čosi holubom.
Prechádzame široké mestské bulváry plné kaviarní a butikov svetových návrhárov. Hmýria sa ľuďmi, túlavé psy na deň kamsi zaliezajú. V bočných uličkách zase množstvo reštaurácii hodných európskej metropole. Z hradu sledujem ako sa Sáva vlieva do Dunaja. Predstavoval som si na tomto mieste trochu viac mágie teda. Secesný zelený hotel Moskva, ale ináč samá šeď. Naozaj? Nie, iba na povrchu. Pod ním mesto hmýri farbami, treba ich len odhaliť.
Prvú noc trávime na ulici Skadarska, ktorá je pomenovaná podľa odvekého srbského nepriateľa – Albánska. Hovoria jej bohémska štvrť, asi podľa koncentrácie reštaurácii a disco barov. Cieľová skupina – turisti 30+ Kam ale všetci mieria keď o druhej reštaurácie vypúšťajú? Na pizzu a burek do okienka. A kam ďalej? To odhalíme zajtra!

Na druhý deň sa necháme zlákať alternatívnymi sprievodcami mestom. V sobotu poobede je centrum preplnené ľuďmi, všetci si užívajú prvé slnečné lúče. My mierime do štvrte Zemun za ohybom rieky. Míňame Novi Beograd, jeho ulice ktoré nemajú meno a brutalistické paneláky, ktoré mi spôsobujú zimomriavky spolu s rozliatym Dunajom ktorý sa dotýka chodníka ktorým ideme. Z výkladu sa dozvedám o dobrovoľnej výstavbe zničenej povojnovej krajiny a že 60 percent mesta bolo zbombardovaného v roku 43, kedy Juhoslávia neposlúchla Hitlerove rozkazy. A Zemun ostal zachovaný, vyzerá to tu ako v Banskej Štiavnici. Z kalvárie je skvelý výhľad na mesto. Večera so spolucestovateľmi v rybárskej reštaurácii. Chuť čerstvo vylovenej ryby ma šokuje, a tak isto aj príplatok za smiešnu hudbu ktorú nám tu s jedlom servíruje zábavová kapela.

Večer sa ide do klubu. Bigz je zaznačený na každej turistickej mape. Ale právom, a odporúčam jeho návštevu. Domáci mu hovoria továreň, mne pripomína nejakú bankovú budovu. Predstavte si osemposchodovú rozľahlú hranatú budovu, kde na každom poschodí je ... hudobný klub! Interiér je strohý, žulový, betónový a oceľový. Obrovské schody, výťah pre ťažké stroje, všade špina, posprejované steny, skúšobne pre kapely... Presne tak ako to má byť!
Na prvom poschodí sa hrá nejaký stoner metal, na najvyššom dramáč. My sa rozhodujeme pre klub s desivým názvom 69. Podľa nášho odporučitela by tam mal hrať psytrance. Našťastie nehrá. Ocitáme sa v rozobratej výrobnej hale. Hrá sa techhouse o rýchlosti 125. Čo ma prinúti prinútiť svojich spolucestovateľov aby sme ostali je skvelý zvuk a výborné svetlá. Takto nejako má vyzerať elektronická hudba v klube. Party ľudia sú všade rovnakí. Tu sú priateľskí, väčšina sa zjavne pozná. Zvedavo si nás obzerajú. Ženy v tejto patriarchálnej kultúre nie sú tak emancipované, ani na party. Ľudia sú aj v túto pokročilú nočnú dobu prekvapivo slušní. Všetci popíjajú tretinkové pivo v skle. Keď dopíjam svoje štvrté a pritom niečo vášnivo vysvetľujem svojim spolucestujúcim, drgnem rukou do prichádzajúcej blondýny. Tej vyletí z rúk tabletka a kotúľa sa po zemi. Okamžite sa po nej vrhá a mňa zabije pohľadom. Tak predsalen! Fajn
Po dvoch hodinách rovnakého rytmu, kedy človek čaká ten klimax v podobe Radioslave či Dubfire, a ten neprichádza a neprichádza, sa odoberáme domov. Domov ideme s dobráckym deduškom taxikárom na Dacii, a do toho nám vyhrávajú Foster the people.

V nedeľu je v Srbsku okrem reštaurácii všetko všetko zatvorené. Múzeum Nikolu Teslu však nie. Večer ešte navštívime mladistvú štvrť pri Dunaji plnú galérii a kaviarní, ktorej dominuje kultúrne centrum Grad. Zapíjame náš výlet pri Sáve. Na nábreží je tam na to kopec ideálnych miest. Nenavštívime ani povestné party houseboaty, aj keď z jedného sa po hladine ku nám nesie najaktuálnejší bassový zvuk za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani v Londýne. Perfektný soundtrack.
Belehrad nie je Srbsko, tak ako Bratislava nie je Slovensko. Ale zaľúbil som sa na prvý pohľad.
Mám rád mestá na B.