Kam sme dospeli? Je vojna dobrým analyzátorom/katalyzátorom spoločenských vzťahov?


Je šport len sublimáciou nacizmu v nás, položil som si otázku, keď som na fotke videl, ako v mojom rodnom meste pohýnal obyvateľov úspech hokejového klubu do moderných gest.




Klub vypadol, a bude zaujímavé sledovať, ako sa táto okamžitá identita prevlečie naspäť do "civilného" šatu. Rasizmus náš každodenný, daj nám dnes. Môžeme denno-denné antagonizmy, podozrievanie, cudzie prvky pretransformovať do tohto rasistického vzorca, ktorý už nie je vojnou medzi dvoma skupinami, ale snahou o očistu celku. Nie je táto snaha o očistu niečo viac, ako bežná výhrada voči cudziemu, ktorú dokážeme zvládať adaptabilitou, značkou tohto druhu zverstva?

Zaujatosť, predsudky, ten istý názor pred/po- tak typické, a pritom v popredí- rovnosť, spravodlivosť, pravda. Vždy sa nájdu mechanizmy(a nemusí to byť okamžite súd), ako skrivodlivosť zarovnať do harmónie jednoty a celku.
Otočme tento mechanizmus, prestaňme sa hanbiť za to, akí sme. Slovenský štát nosí našu tvár.

Ak chceme zdravotnú starostlivosť, ak chceme dôchodkový systém, ak chceme poistenie, zdravé mestá, musíme si so sebou vniesť aj tento rasizmus, ktorý dáva moci možnosť zlepšovať život, aj dôvod ho ukončiť?

Čo je najväčším problémom spoločnosti? Chudoba, korupcia, nezamestnanosť? Možno najväčším problémom je, že sa dokážeme pýtať tieto otázky, a ich aj s istou racionalitou riešiť.

Národ "nevymyslela" buržoázia, len ho využila, takisto ako rozmiestňovanie, usporiadávanie, rozdeľovanie, skúšanie, normalizovanie jednotlivcov. Buržoázia(držiteľ kapitálu) sa stenšuje, nové technológie moci ťažšie badať a analyzovať pre ich efemérnosť, ich protipólom bude možno väčšia monštruozita ako rasizmus, niečo "jemnejšie", arbitrárnejšie, rýchlejšie, účinnejšie. Zabiť niekoho bez emočného náboja. Možno na tom bude stáť civilizácia, ktorá sa o stovky rokov vydá objavovať a kolonizovať nové svety.