V sobotu saussage party vo Viedni. Dík, Palo a Miňo. Vlastne sme len jedli, pili a obzerali architektúru. Zase som videl inú časť Viedne, a zase si myslím že to môže byť fajn mesto na život. Teda, bol som tu zatiaľ vždy len cez víkend za samými príjemnými vecami.
Viedeň sú pre mňa hlavne troj-štvorposchodové mestské domy popísané červeným palcovým písmom, datujúcim ich do povojnovej doby. Pribúdajúcou tmou sa zasvecujú okná a odhaľujú veľké domáce knižnice naplnené až po vysoké stropy bytov, a lustre zo sklenených perál.
Desiatky módnych butikov, cupcakových obchodíkov v cukríkových farbách, farebné tapety, preplnené zaoblené výklady. Veľa obchodov s vintage interiérovými doplnkami ktoré sa dizajnom odlišujú od toho na čo sme zvyknutí u nás. Sú však rovnako príťažlivé, ak nie ešte viac, práve aurou niečoho nevideného a nepoznaného.
A hlavne, krásne bary na rušnej Operngasse. Minimálne tri som si obľúbil na prvý pohľad, a chodieval by som do nich pravidelne. Každý je svojský, aj keď na prvý pohľad vyzerajú že postrádajú akýkoľvek štýl či jednotu. Veľké prázdne priestory, strohá tmavosť, každá stolička a stôl sú úplne iné. Zdanlivo absolútne nehodiace sa, vytvárajú niečo po čom kaviarenská duša, zhýčkaná brnenskými barmi, piští.
Zdá sa že pre miestnych je tabu pozerať sa po ľuďoch na uliciach. Absolútne žiadny očný kontakt. Je to len môj pozostatok vnímania z našich veľkých dedín, kedy sme zvyknutí obzerať si, podvedome hodnotiť a súdiť iných, a vedieť o nich všetko? Alebo je toto naozaj tá anonymita veľkomesta? Alebo je to naozaj to, čo takým južanom chýba na nás, že sme málo srdeční a otvorení, a tu je to dovedené do extrému?