Vstávam o šiestej, meh. 7:15 už sedím v autobuse. Intoxikovaný dvoma Student agency kávami sa dozvedám že let je zrušený a dorazí o štyri hodiny neskôr. Čo teraz? Ide sa nakupovať! Idem do Basmatee. Predáva Felix!. Pamätá si ma z posledných Pastierskych listov ktoré boli takto pred rokom. Bavíme sa o hudbe a krásnych handrách ktoré tam má. Nechal by som tam celý majetok.
Vyrážam na letisko. Stretávam Olu. Ola je z Bergenu, má 62 rokov, vyzerá ako zdravý štyridsiatnik, no povahou môj rovesník. Prišiel k nám niečo prednášať. Sľúbil som mu sightseeing ktorý ale prerušuje snehová búrka. Sadáme do reštiky. Potom do busu. Melieme v kuse asi päť hodín. Ani som nevedel že sa viem na úrovni rozprávať o toľkých veciach. Od vzdelávacej politiky a architektúry prechádzame na mňa. Všetko ho zaujíma a rozoberá ma na úplné súčiastky. Už dávno som prestal všetko analyzovať, no chýba mi nejaké nakopnutie. Ola mi podáva papier a pero. Čo napíšem je ale na mne.
Keď ja už naozaj nechcem riešiť. Chcem len tak byť. Bublina v mojej slonovinovej veži, nepraskaj ešte...
Cesta je horor. Zázračne sa vyhýbame všetkým kolíziam na diaľnici a prichádzame včas. Odprevádzam ho do hotela. V Brne je apokalypsa. Električky nechodia, zo striech padajú obrovské kusy snehu, mesto je vyľudnené. Stretávam iba snehuliakov. Pred CPS sú dozdobení plechovkami od redbulov, na Pellicovej vkusne dopĺňajú ornamentálny plot, na Mendláku je obrovský penis. Aj tak sa to zajtra všetko roztopí. Alebo nie?