Tak teda príjmi pozdravy aj odo mňa, klub pod hradnou skalou!

Moja prvá spomienka. Mám snáď šestnásť, do klubu ma berú starší kamoši. Žoviálne povtipkujú s biletármi a ideme dnu. Oproti nám sa cez dlhočizný tunel rúti von chlapík s vytreštenými očami a penou na ústach. Niečo nezrozumiteľne kričí a rúti sa von. Hrôza ma prilepí k zemi, nikdy som niečo také nevidel. Kamaráti ma však tlačia dnu. Tam ma čaká ďalší šok. Viem do čoho asi idem, ale skutočnosť prekonala všetko čo som mal doteraz napočúvané a načítané. Hypnotické beaty ktoré ma tak omamovali z môjho domáceho kazeťáku tu získavajú úplne nový rozmer. Zhmotňujú sa a útočia na mňa zo všetkých strán, cítim ich fyzicky atakovať moju bránicu. Na parkete pravidelne vypúšťa parostroj, do hlavy mi bije stroboskop. Po celom tele sa rozlieva dovtedy nepoznaný slastný pocit akéhosi rituálneho obradu. Moje vnútro je ako vo výťahu, všetko sa posúva zhora nadol a naspať. Mám pocit že som sa ocitol v akejsi elitnej skupine. Ale toto je len začiatok. Takýchto večerov tu bude nekonečne veľa. Nastávajú zlaté časy klubu a bratislavského techna.

Prvotný čuchový vnem ktorý neskôr dostávam v pravidelných dávkách je dodnes tak intenzívny, že vždy keď prídem do starej zatuchnutej pivnice, zamrazí ma pri spomienke na jeho pôvod. Drevené lavice, sedenie na bedničkách, kachličky na záchodoch popísané najrôznejšími odkazmi a životnými múdrosťami, niekoľkokrát demontované zrkadlo o ktorom sa šíria legendy, večne nedostupné a tečúce záchody a hlavne kondenzovaná voda, ktorá stále kvapká zo stropu. Dobromyseľní ujci biletári, barmani ktorí si “idú“ spolu s návštevníkmi, kontakt DJov s publikom keď idú na bar, či na záchod.
A podivní ľudia ktorí si zvykli chodiť do klubu aj keď sa nehrá techno. Prídu tak o štvrtej keď sa už ostatní vytrácajú. Najprv len zazerajú, potom nechajú kolovať plastový valček s bielym práškom a potom už len kreslia vesmírne koráby na stenu tunela. Hej, nechceš bílé? Za päťdesiat korún.
Končiť, končiť, zatvárame! Kam ideme na after? Do Terminalu? Nie, tam je to divné. Tak do Tunelu? Huh, tam slušný človek len tak nezablúdi…

Nedeľa ráno, idem nakúpiť. Všetky lavičky a múriky v okolí sú obsadené tanečníkmi z neďalekej Incheby, ktorí sa oddávajú teplým ranným lúčom. Aha, veď pred chvíľou skončil Boomerang! Kam sa ide ďalej? Do Učka, ne? A potom o dvanástej, jednej, keď už aj Učko končí, vychádzajú z tmavej diery mátohy ktoré oslepuje obedné slnko aj napriek obrovským slnečným okuliarom. Potácajú sa a po ceste z klubu stretávajú rodiny s deťmi ktoré sa vydali na nedeľnú prechádzku. Kam sa ide ďalej?

Po celej krajine vyrastajú kluby, všetci chodia na Bee Free vo Vodnej Veži či v Inchebe, na Boomerang a Doubledecker, v autách hučia kazety s nahratými setmi z Clublabu. Každý víkend sú minimálne dve akcie. Cestujú na ne celé výpravy, na štadiónové techná sa jazdí až do Brna. Chodiť na techno a fetovať je móda pre široké masy. Nikoho zatiaľ netrápia následky. Tým ktorí toho majú v hlave trochu viac to niečo zoberie, ale stále niečo ponechá. Tí čo nemajú také šťastie, definitívne strácajú všetko čo mali. A bez stopy miznú. Biela generácia pre ktorú je hudba všetko… Vtedajšie média sledujúce scénu majú serióznu agendu: Sú víkendoví priatelia z party naozajstní priatelia? Čo keď si s nimi inokedy nemám čo povedať? Kedy bývajú väčšie dojazdy z víkendu, v pondelok alebo utorok?
Nepáči sa mi táto kultúra. Ale fascinuje ma. Všetky tie feťácke storky kto koľko potiahol, koho kto naložil… Doba sa ale mení, a mení sa aj klub. Ozaj, prečo? Je to nástupom nových technológii, hudby, zmenám v spoločnosti? Na to raz prídem.

Miesta majú pamäť, a Učko ju má tisícnásobnú. Desiatky nezabudnuteľných hudobných zážitkov, príbehov, pitiek, zoznámení. Lavičky naproti pri Dunaji na ktorých začalo a skončilo toľko obchodov, príležitostných známostí, bitiek. A potom Subclub. Krásne prvé tri roky kedy sa tam dalo chodiť ako do obývačky a postávaním na bare stráviť noc zo štvrtka na nedeľu. Myslel som že na to miesto nikdy nezanevriem a budem sem chodiť stále. Dramaturgia a ľudia sa však menia, akceptujem to. Nech si klub žije svojim životom, hlavne že žije. Pre mňa má v spomienkach na mladosť vyhradené stabilné miesto. Zobral mi z nej totiž veľký kus a stále ho nevrátil. A bez neho by toto mesto nebolo tým, čím je teraz.