Veta, ktorá znie nakoniec. Na ktorú sa ťažko odpovedá. Ktorá má umlčiavať kritikov. „Nikdy v dejinách sme sa nemali tak dobre.“

Čo nám hovorí?
Nikdy v dejinách človek toľko neprodukoval, nevyrábal toľko bohatstva? Nikdy v dejinách nebol život taký dlhý, smrť potlačená, zdravie udržateľné? Nikdy sme nežili v spravodlivejšej, slobodnejšej a šťastie presadzujúcej spoločnosti?

Otázky, ktoré sa pri troche dejinného vedomia zdajú rétorickými, spochybňovaním ich odpovedí sa kritik ocitá na okraji zrozumiteľnej reči a býva označený pojmom extrémista.

Koľko ľudí zhliadlo Matrix viac ako hrozbu ovládnutia strojmi, hrozbu virtuálnej reality, ktorá nám prekrýva skutočný stav vecí? Koľko ľudí, naopak, pozeralo Matrix ako metaforu dnešného sveta?

Čo ak sú naše hodnoty slobody a spravodlivosti definované a redefinovávané požiadavkami organizácie konkrétnej spoločnosti a nie per se?

Pozrime sa bližšie na hodnotu slobody. Vidíme video, ako si niekto bráni svoju slobodu cestovať krajinou a odmieta kooperovať s políciou, lebo „nežije predsa v policajnom štáte“. Ďalšie video nám ukazuje policajnú brutalitu, proti ktorej musí existovať v právnom štáte ochrana. Napadnutí sa budú opierať o svoje práva zaručené Ústavou krajiny. Ústavy v Európe počítajú s vývojom spoločnosti a obsah práv podmieňujú formulou: obmedzenie práv „možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.“ To znamená, že môže prísť vláda, ktorá pripraví zdôvodnený zákon vyššie uvedenými možnosťami, a zároveň ostanú slobody zachované. Kontroly na letiskách, checkpointy, random kontroly kdekoľvek, neustály dohľad kamerami, e-dohľad. Všetko je možné legitimovať, lebo existujúce hrozby by mohli napáchať viac zla- zrušiť slobodu úplne, ako zákonné opatrenia, ktoré ju len obmedzujú.

Je potom takéto skúmanie hodnoty slobody dobrým spôsobom? Môžeme skúmať slobodu v nejakom zriadení, ktoré ju „formuje“ pre svoje prežitie? Nebude lepšie, ak sa pokúsime zaviesť definíciu slobody vzhľadom na človeka ako takého, radšej ako na nejaký štát?

V Matrixe slúžili ľudia ako potrava pre stroje, ktoré ich „pestovali“ a na ich dlhodobú výdrž im vytvorili podmienky sveta, ktorý im bol vlastný, v ktorom sa naučili a vedeli existovať. Nebol to raj, ale svet, aký poznáme. Osoba sa narodí do sveta a zvykne si naň. Získa potreby prírodné, a potom tie spoločenské sa naučí: naučí sa, čo môže a čo je zakázané. Takto získané hodnoty sú tie, ktoré ďalej umožňujú a rozvíjajú existujúci systém.
Nevieme uvažovať ekonomiku mimo ekonomiky: pracovať, odovzdať špecifickú prácu, ktorá je veľmi vzdialená základným prírodným potrebám, bez ktorej by sa človek zaobišiel, keby nežil v konkrétnom politickom zriadení, v stave rozvinutej produkcie bohatstva. Ekonomika vytvára obrovské bohatstvo, najväčšie v dejinách, politika považuje rozdelenie majetku za súladné s princípmi spravodlivosti a slobody. Analógia s človekom v náleve je blízka v tom, že nevieme odhliadnuc od prospechu podmienkam, v ktorých sme, posúdiť, či žijeme v slobodnej a spravodlivej spoločnosti.

Nie sú hodnoty slobody a spravodlivosti a ich pojmy len konštruktami konkrétnej historickej éry?
Táto otázka pre nás vyvstáva od Osvienstva. Podľa Kanta máme byť poslušní smerom k svojim spoločenským povinnostiam, no v roli intelektuálov vyjadrujúcich sa verejne môžeme hovoriť, čo chceme. „Naučiť sa používať Rozum“ nemá veľa spoločného so zmenou organizácie spoločnosti. Na scéne sa však objavuje Rozum, ktorý má hnať Pokrok do krajších zajtrajškov. Vynára sa Sloboda. Nie ako sloboda adolescentov „robiť si čo chceme“, ale sloboda „byť produktívnym občanom novo vznikajúcich demokracií s tzv. kapitalistickou výrobou.“ Pred klamom Pokroku nás vystríha Rousseau, ktorý tvrdí, že práve civilizovanosť a jej pokrok je dôvodom zväčšujúcej sa nerovnosti a nešťastia. Intelekt, pýcha, vlastníctvo, všetko ozdoby, ktoré nás pripravujú o možnosti byť sebestačnými živočíchmi žijúcimi mimo organizácie spoločnosti. Čo už, keď sme civilizovaní? Poďme vyrovnať napáchané krivdy. A tak v mene pokroku Rozumu prichádza Marx, ktorý ukazuje, že žijeme len v prechodnej fáze odcudzenia, no spolu dobyjeme raj. Po horibilných skúsenostiach s Pokrokom v totalizme nás Popper presviedča, že akékoľvek plánovanie nemusí dopadnúť dobre, nechajme to na „prirodzený“ vývoj a skúšajme.
Dnes sme v stave, kde každé povolanie, ktoré je produktívne, je považované za dobré pre ekonomiku, a to zväčša stačí na morálnu satisfakciu. Ako sa pozrieme trebárs na prácu copywritera? Užitočná práca, dôležitá pre podstatu systému- výmenu a spotrebu produktov. Aký dopad má táto schéma na človeka? Nevieme. Nedokážeme vystúpiť ponad konzum a odtiaľ mu udeliť morálne ohodnotenie. Je ľahké povedať, že konzum je „zlý“, ale prečo je zlý už nie je také ľahké dokázať(a teraz mám na mysli aj konzum, ktorý je ekofriendly- uvedomelý konzum podporujúci životné prostredie). Nemáme vzor ideálneho človeka, ku ktorému by bolo možné priradiť komplementárne spoločenské zriadenie. Neakceptujeme proroka, ktorý príde a povie: človek je cez konzum odcudzený svojmu človečenstvu, je treba zrušiť prácu založenú na súkromnom vlastníctve. Alebo- človek je zväzovaný inštitúciami štátu, dajme mu viac voľnosti v slobode, dajme mu slobodu do každého možného konania, aby si napríklad vytvoril lokálne inštitúcie podľa seba. A keby sme to aj akceptovali, spraviť druhý krok smerom k definovaniu ideálnej Humanity nie sme schopní.

Sloboda a spravodlivosť, obsah pojmov sa časom mení, menia sa a zanikajú aj pojmy predstavujúce tieto základné hodnoty. Kedysi sa nebojovalo za slobodu, ale za krajinu, panovníka. Kto sa bije do hrude v boji za Idey, zákonite sa mýli. Ak aj bojuje za Ideu, v konečnom dôsledku sa zmenia len mocenské štruktúry. Všetky súčasné teórie majúce ambície spoločensky pôsobiť, ktoré vo svojom základe vychádzajú z týchto konceptov slobody a spravodlivosti, robia ich kritiku, prípadne ich rozvíjajú do iných krajných dôsledkov, môžu slúžiť jedine pre organizáciu spoločnosti, ale nie pre človeka. Môžeme skĺznuť ešte do silnejšieho relativizmu: Človek nie je, ale sú len dobové prejavy človeka, ktoré umožňujú jeho organizovanie. A otázka po jeho ideálnom živote je potom nesprávna. Nemožno ju klásť.

Je tu ešte jedna možnosť. Nepovažovať jednotlivca totálne zapojeného a determinovaného do vzťahov spoločnosti, ale dať mu priestor na existenciu, ktorá je od nej nezávislá. Je to možné? Dokáže spomínaný copywriter popri práci prežívať autentický vnútorný život, robiť zo seba človeka, iného ako od neho požaduje produktívna spoločnosť? Je tam ešte miesto pre nezávislosť, pre človeka- nie subjekt?