Práve som si o nos šmahol nalomeným nechtom, keď v dopoludňajšom potuchnutom prítmí nevetraného pajzlíka zjavila sa známa tvár. Prisadla si ku mne, neformálne prehodila zopár zahrievacích fráz, aby, okom škúliac, dala najavo záujem o časopis ležiaci predo mnou. Tvár patrila uletenému flákačovi, s ktorým sme mali rovnakú záľubu – nastavova? svetlu celuloidové pasce.

„Idem si kúpi? nový fo?ák, digitálny. Nafotíš, vidíš hneď čo, vymažeš, natiahneš do počítača, kapacita - nenormálna...“, snažil som sa vysvetli? pôvod a dôvod kúpy mesačníka o fotografovaní. „V tomto čísle sú testy vybraných typov, dá sa poveda? – špička na trhu.“

Známeho to nadchlo asi ako zlomená kľúčna kos?.

„Ty-kok-so!“, zatiahol, mľandravo odvaľujúc každú slabiku na vysmädnutom jazyku, úhľadne ich zoraďujúc do pozoru pred „dôležitos?ou chvíle“. Odpil si z piva, pár sekúnd pozeral na ženský zadok strácajúci sa za smetným košom pri chodníku a veľavýznamne sa na mňa pozrel.

„To je teda vec! No to už áno... Nnooo, tak to ti teda gratulujem.“ S odutými perami hľadel do stola a zo špinavého kockovaného obrusu kade-tade odstreľoval uschnuté omrvinky. Zopár ich ležalo na časopise. Zároveň pokračoval: „ Tak vidím, že už aj ty, silná individualita, si vytrel slnku kocúra a popásaš stádočká pixelov v plochostrojných hračkách pre lenivcov a babrákov?!“

V jeho hlase bola dvojitá porcia smútku a márnosti nad skazou poctivej fotografie. Dinosaurus analógového veku, vyárendovaného pre fanatikov, zúfalo sa brániacim akejkoľvek digitalizácii čohokoľvek, stráca ďalšiu ovečku.

„Ále prosím ?a, nezmotávaj,“ oponoval som, ako som najlepšie vedel, „môžeš s nafoteným materiálom robi? čo len chceš. Vyjde ti taký obrázok, len sa s tým treba pohra?.“

„Aha“, posmešne gániac sa začal dostáva? do obrátok, aby zahájil mohutný monológ s nukleárnym argumentačným arzenálom. „Dobre... Tak podľa teba je super výhra spolieha? sa len na nejaké jedničky a nuly. Podľa teba, toto somárske obmedzené mantineloidné oklieš?ovanie možnosti výberu zabezpečí rovnakú hĺbku, jas, perspektívu, tienenie, skrátka to, čomu sa hovorí život fotografie, jej jazyk, jej ducha? Medzi jedničkou a nulou nič neexistuje. Nič je ešte stále abstraktný pojem, ktorý stroj nepozná. Preto práve analógová fotografia sa prihovára cez nekonečnú škálu možností záznamu svetla. Bodu aj vlny. Nie nejakého kyberneticky vypočítaného potenciálu miesta s adekvátnym zafarbením, vraj zodpovedajúcemu skutočnosti, ktorý však pri zväčšovaní je presným štvorcom, čo je presne obraz toho tvojho nulovo-jedničkového mantinelizmu. A každý priemerne inteligenčne zdatný človek vie, že bod je najmenšia jednotka zaplnenia priestoru a má ideálny tvar – gule, dvojrozmerne znázornenej ako kruh. Keďže je však svetlo aj vlnou, fotografovaný predmet „obteká“ a toto je ten tajomný „éter“ - jemný, teplý, mäkučký – na rozdiel od nemilosrdne dvojveličinovo vytýčených štvorcov s pravým uhlom. V momente, keď sa svetlo javí ako bod, pretože náhodou dopadlo na nejaký celuloidový pás, tento zaznamenáva jeho svedectvo z celého priestoru a času, ktorý muselo prekona? ako vlna. Je to ako pamä?, alebo ak chceš pamiatka svetla na jeho zdroj, na konkrétny jeden okamih, patrične spektrálne zafarbený. Skrátka, rozdiel je ako medzi ženou a gumenou Ančou.“

Krásny oblúk kvetnatých opisov zásad ortodoxného fotografa skončil v úplne nečakanej rovine, pre mňa celkom nového porovnania. Vysoko lieta, tvrdo padá. Presne ako koktaily súdruha Molotova.

Pravdu povediac, voči uvádzaným faktom som mohol máločo namieta?. Preto som najprv čušal a vzápätí zaviedol reč úplne iným smerom. Dali sme si ešte po dve pivá a keď sme sa lúčili, tešil som sa na nový digitálny fotoaparát, ktorý som si šiel práve objedna?.