„Viesť nevidiacu osobu, je možno najnáročnejšia práca, akú ľudský tvor vyžaduje od akéhokoľvek zvieraťa“ (Bruce Johnston)

Pri každej skupine psov so špeciálnym výcvikom sa tréningom rozvíjajú jeho prirodzené vlastnosti. Napríklad dobrý poľovný pes má poľovanie v génoch. Túto činnosť vykonáva prirodzene a tréningom sa potom dosiahne požadovaná úroveň poľovnej práce. Služobná kynológia zase využíva predispozície psa na pachové práce a tiež jeho ochotu, brániť záujmy človeka. Pastierske psi majú v génoch informáciu, že stádo treba udržať spolu a pastier psa naučí robiť túto prácu vo chvíľach, ktoré si vyžaduje situácia. Pri výcviku asistenčného psa sa najviac využíva jeho kontaktnosť a ochota aportovať. Sú to taktiež vlastnosti, ktoré má, alebo nemá pes vo svojej genetickej výbave a takto sa dá pokračovať.

U vodiaceho psa je to inak.
Práca vodiaceho psa je neprirodzená a zároveň komplexná úloha. Celý priebeh výcviku je zameraný tak, aby bola zo strany psa pochopená úloha, ktorú má na konci výcviku zvládnuť, aj pri všetkých obmedzeniach, s ktorými sa musí vysporiadať.

Kvalita budúceho vodiaceho psa závisí od niekoľkých faktorov:

vrodenej schopnosti psa dosiahnuť určité rozhodnutie
kvality socializácie
výukových metód cvičiteľa
schopnosti jeho majiteľa pokračovať v podpornej výuke a udržiavaní zručností psa, pravidelným tréningom.
Výcvik vodiaceho psa a jeho následná práca, vyvolal v päťdesiatych rokoch, polemiku o mentálnej činnosti psa a vylúčil dlho zaužívaný názor, že pes nedokáže myslieť. Ak by bola táto teória správna, pes by nemohol úspešne viesť nevidiaceho, pretože vo svojom pracovnom živote musí vyriešiť aj situácie, ktoré sú pre neho nové a s ktorými sa v tréningu nikdy nestretol. Nie je totiž možné nasimulovať psovi v priebehu šiestich až ôsmych mesiacov všetky situácie, s ktorými sa stretne počas svojho celého pracovného života.

Sme teda zástancami teórie že: „Účelové a problém riešiace reakcie sa môžu vyskytnúť iba u zvieraťa so schopnosťou pre mentálnu činnosť“. (Craik 1943) Pes je teda schopný určitej mentálnej činnosti.
Túto teóriu potvrdzuje aj ďalší fenomén, s ktorým sa stretávame pri výcviku vodiaceho psa a tým je takzvaný „ Konflikt dominancie“. Pes má poslúchať a rešpektovať povely svojho pána a v problematike vodiacich psov je toto pravidlo veľmi dôležité, keďže majiteľ psa nemá zrakovú kontrolu. Z tohto pravidla je ale pri našej práci výnimka, ktorú musí pes rozoznať. Ak nevidiaci zadá psovi povel, ktorého splnením by pes svojho pána nejakým spôsobom ohrozil, pes nebude rešpektovať dominanciu človeka a situáciu vyrieši tak, aby sa ohrozeniu vyhol. Zjednodušene povedané, pes odmietne splniť povel, ak by jeho splnením ohrozil svojho pána. Tým sa stáva v týchto situáciách dominantným. Pri výcviku vodiaceho psa má teda aj „poslúchanie“ určité hranice, pretože, keby pes poslúchol svojho pána za každých okolností, stal by sa nebezpečným. Neposlúchnutie psa v takýchto situáciách nazývame „inteligentným neposlúchnutím“. V tejto súvislosti treba spomenúť aj riešenie cvikov poslušnosti, ktoré musí vodiaci pes samozrejme ovládať. U vodiaceho psa netrénujeme zbytočne veľa prácu, ktorá vedie k absolútnej podriadenosti psa, nakoľko táto ovplyvňuje rozvoj jeho vlastnej iniciatívy, bez ktorej sa u vodiaceho psa nezaobídeme. Ďalšou dôležitou zásadou pri správnej výuke vodiaceho psa je hierarchia výuky, pričom učenie na každej úrovni je podmienené zvládnutím potrebných prvkom na nižších úrovniach. Zabránime tým preťažovaniu psa informáciami, vyhneme sa jeho prípadnej demotivácii, či nedôvere.
V celom tomto procese výcviku vodiaceho psa je ešte veľmi veľa dôležitých prvkom, ale ani najlepší cvičiteľ, ktorý bude cvičiť výborného psa, nebude mať úspech, ak si nebudú vzájomne dôverovať.

odovzdanie psa novému majiteľovi

SPOLUPRÁCA !