Rok aj čosi trvalo, kym sme si nasli k sebe cestu. Sprevadzali to sceny, zachvaty, urážky.
Najprv to bol hnev, prečo bola preradena ku mne do oddelenia.
Tažké začiatky, ku všetkému mala negatívny prístup.
Motivácia, povzbudzovania a pochvaly sa stretli skor s mavnutím ruky, pregúľaním očí.
Do pravidiel sa vtesnávala len ťažko...
Komunikácia s ňou bola zložitá.

Trpezlivo som si išla za svojim. Cieľ bol jasný.
Veď ona nie je určite zlá. Je zasekaná, náladová a keď sa dostane do vývrtky, tak amen tma.
Ale nie je hlúpa. A je nesmierne šikovná.
Od istého času som si začala uvedomovať, že som na ňu našla páku.
Zodpovednosť.

Z času na čas som na ňu hodila nejakú povinnosť, ktorú som opriadla množstvom zodpovednosti.
Všetko brala ako výzvu a do bodky plnila.
Si už veľká, dnes na akcii budeš mať na starosti punč ty.
S týmto dievčatkom treba preopakovať písmenká.

Čím viac som ju poverovala takýmito "povinnosťami a zodpovednosťami", tým bola otvorenejšia.
A raz prišla ku mne a objala ma. Že len tak a že je rada, že ma má.

Zmenila sa komunikácia. Keď sa jej čosi nepáči, už to nie je len zmeska frflania, ohrňania nosa a podivných pazvukov, odvrávania, protestného búchania a kopania.
(Ale keď jej volajú rodičia piatok o druhej, že po ňu prídu skôr, tak vtedy protestuje :D)
Raz prišla za mnou so žiadosťou. Bolo vidieť, že má asi strach čo jej poviem a ako sa rozhodnem.
Celé mi to vysvetlila. Bez emócií. Wau. Inak by si išla po svojom, hlava nehlava.

Je iná.
Chce pomáhať a teší sa, že môže.
Vníma hranice, ospravedlňuje sa za prešľapy.
Ale hlavne vie, že jej dôverujem a dáva mi to pocítiť.


A potom chojdz robiť dačo ine piči! šak to sa neda :P