Sláva umenie, sláva A4
Adrian Veidt teda Ozymandias zahubí dva milióny ľudí prechádzajúcich sa ulicami New Yorku. V závere Watchmenov oslavuje na plné hrdlo. Dokázal som to. Dokázal som to. Princ z Tarrových Werckmeister harmóniák burcuje čvargu, aby ničila všetko, čo jej príde do cesty. Luigi Russolo, taliansky futurista, točí kľukou na svojich intonarumori a potmehúdsky sa teší ako vybabral s celou orchestráciou.
Nasleduje menovateľ. Menovateľ je oslava na ruinách starších vzorcov, na ruinách spoločnosti, ktorá sa rúti rýchlosťou svetla do čiernej sklenenej guličky. Takáto oslava nesie so sebou koncentráciu čiernej s mágiou vo vienku. Takáto oslava končí všelijako. V Hollywoode napríklad slnečnými lúčmi v korune stromov.

ART’S BIRTHDAY: CARAMELOS CELEBRATION KIT bola oslava umenia v doslovnom slova zmysle (presné narodenie umenia definoval Robert Filliou v roku 1969, kedy vyhlásil, že umenie existuje milión rokov) spojená tiež s výročím vzniku A4 - nultého priestoru. A čo by to bolo za oslavu bez lampiónového sprievodu, pestrých farieb, klauna, Michala Davida, Anny Gaji (ospravedlňujem sa za popkultúrnu citáciu), orechových zákuskov bez náplne,...?
K veci. Na miesto čitateľa dosadíme domáci prierez elektronickým mikrovesmírom. Duo Bolka/Krekovič ostalo pre nás bohužiaľ stratené v časovej slučke, z ktorej sme sa vynorili až na štartovaciu plochu Petra Kerekeša vystupujúceho pod menom Aidan Zaal. Alter ego, ktoré vie, čo chce. Zasiať semienko zla, postupovať systematicky od hlavy k hlave, naprieč masívnou organickou krajinou premieňajúcou sa analógovým vrásnením. Aidan Zaal kreátor a deštruktér sprevádza poslucháča vytieňovanou krajinou, aby už nikdy viac nevstúpil na svetlo sveta taký istý, ako ho opúšťal. Typický model zmeny nazerania.
Prekladanie surových, neopracovaných zvukových plátov cez seba, kde tu sa vo vzduchoprázdne prejaví určitý fragment. Jacques Kustod alebo v ten večer Zelený Antoin zliepa, zahusťuje a kastruje rytmiku techna a rôznych detailov hluku, ktoré sa otláčajú do spodnej vrstvy black metalových vibrácií. Live act fungujúci s projekciou Michala Fridricha odkazuje na rôzne fenomény nielen v hudbe, či už obsesia black metalovou atmosférou, sci-fi nostalgia, návraty do tmavých ihličnatých lesov a naopak život betónového mesta. Nie je však ľahké vrstvy umne naskladať na seba tak, aby neskĺzavali do monotónnosti požierajúcej samu seba. Výhodou je surovosť materiálu a teda široká sloboda imaginácie ponechaná poslucháčovi.
Naopak Amen Tma rozbehli polhodinový výstup na horu (každý ju nazýva inak Hora osudu, Narayama, Svätá hora,...) s dobre rozloženými silami. Plynulý postup tábormi, analógové bicie moduly a digitálna elektronika a nakoniec dosiahnutý vrchol a s ním spojená symbolika vrcholov.

Intermezzo, text v texte:
V predvečer onoho dňa vstúpil do katedrály za ruku držiaci sa pár. Mama a syn. Obaja sa prežehnali a zaujali tradičné miesta v laviciach. Nič by na tom nebolo zvláštne, keby si syn sadol k matke. Ale nie. Kým syn sedel v predposlednom rade, matka sedela v rade poslednom. V najtmavšom kúte. Mohol by som povedať. Že tam bola hmla, ale hmla tam nebola. Kým matka odriekala modlitby šepkaním do synovho ucha, syn sledoval dobre známe predmety jeho záujmu. Nezrozumiteľné symboly na kameňoch stien, ktoré poznal len staviteľ. Stále sa meniace polohy ľudí vo vitrážach. Vždy, keď kĺzal pohľadom po stenách smerom k oltáru zaujal jeho myseľ nepretržité dunenie v stĺpoch a klenbách stavby. Prerušuje matku. Pýta sa na ten hluk. To je čas, to sú dejiny. To je napríklad aj BIOS. A BIOS to je audiovizuálny projekt Borisa Sirku a Jozefa Tušana.
No a nakoniec čo by to bolo za oslavu ak by v nej nebola aspoň štipka utopickej nádeje. Dva prototypy úradníkov, košeľa, kravata a samozrejme slnečné okuliare, móda v zmysle EBM. Podobne aj dance music v spojení s naturálnym kázaním z firemnej porady. Ružoví kovboji sú časťou kolektívu Urbsounds a na koniec zahnali stádo do ohrady kam patrí.
Tak sa končia oslavy a začína čakanie na ďalšie. To sa niekoľkokrát opakuje podľa toho, aké ma kto šťastie. Periodické cykly sú pekná vec aj keď po nich ostáva spúšť, ruiny, zhuba a nespisovne pľušť.

Autor: Jakub Juhás