Next alebo trinásťkrát stratený a znova nájdený

Význam festivalu Next pôsobiaceho v slovenskom geografickom prostredí úctyhodných magických 13 rokov spočíva vo využití všetkých tých symptómov nekonvenčnej hudby akými sú posúvanie tolerovaných hraníc (kde začína a končí hudba, čo znesie a čo odmietne moje ucho), deštrukcia predsudkov, zvukové putovanie s možnosťou všetkých troch časových smerov (už aj prítomnosť je nutné hľadať) v ponechaní absolútnej interpretačnej slobody na divákovi, čím sa každý návštevník zvukov Nextu stáva ďalším a ďalším interpretom. Hold bez nich by tu hudba nebola.
A potom napíše Joyce Ulysses a v texte je sa tak ľahko stratiť, ťažko potom odchádzať a vychádzať a niekto má z toho nervy a niekto stade predsa len vylezie v novom obleku respektíve v zelenej hadej koži atď. atď. Report je vždy ťažké dočítať. Nie je na škodu dať na začiatok chodníka tabuľu o premnožených medveďoch, keď ich tam ani sám poľovník nikdy nevidel. Z metaforami je to ťažko.
Line-up festivalu v priestore súčasnej kultúry A4 vyzerá každý rok pred štartom ako chemická tabuľka, ku ktorej sa dá pristupovať dvoma rôznymi prístupmi. Jeden z nich je poctivý domáci dril (má svoje klady a zápory), druhý - experimentálny prístup nesie so sebou širokú škálu možných výsledkov (od brušného vibráta, cez teroristický masochizmus až po rozleptanie horných končatín).
Prvý deň. Šiesty december edukačný vpád maďarskej pospolitosti zavŕšený iným popredným plukom vyznamenaných skoro veteránov. V spolupráci s budapeštianskym UH festom (Ultrasound/Ultrahang) sa postupne predstavila radikálna maďarská scéna v zástupe Ship Arriving Too Late To Save a Drowning Bitch, Gábor Lázár, 12z, Balázs Pándi.
Priebeh prvého večera pripomínal pozitivistickú cirkuláciu dejín. Jar alebo trojica Ship Arriving... vychádzajúca zo zvukovej animálnosti loveckého rítu a obradnej rytmickosti uviaznutej v elektronických vzorcoch. HO Maďarská pusta a hon na mamuta. Sek a zhrdzavené lietadlo v Balatone. Sek. Lázárove podmanivé leto. Operátor ovláda tú nebadanú čiastku technológií, ktorú človek dokáže ovládať. „Notonovská“ štruktúra rozkladu na potrebné mikrovlákna. Lázár však spája tieto algoritmy krásnou darčekovou stužkou. A tak sa presúva od matematickej exaktnosti k podivnej tanečnej estetizácií. Niekto po koncerte spomenul slová dubstep a techno. Aj tak by sa to dalo povedať vo vulgárnom slova zmysle. Jeseň a hľadanie strateného času. Hľadanie spája členov 12z (Marci Kristóf - elektronika, kalimba, Áron Porteleki – bicie, Bálint Szabó - gitara, elektronika) s poslucháčmi na astrálnej ceste za najkrajšími mementami života. Nakoniec návrat k schopnostiam človeka, návrat k poctivej práci, vyzdvihnutie individuality a energetickej výmeny v zime Balázsa Pándiho. Ten najskôr zviedol vyrovnaný súboj s vynálezcom interaktívnych systémov Zlatkom Baracskaiom, aby neskôr sólovo predviedol svoj široko rozkročený postoj transžánrového bubeníka. Od death metalovej úderky k Merzbowovi, od Zu k  The Kilimanjaro Darkjazz Ensemble, od maďarského guľáša až po Big Mac. Niekoľko sekundová smršť je častokrát silnejšia ako hodinový hurikán.
Tradíciou Nextu je hosťovanie popredných improvizačných zoskupení. Tento rok nebol výnimkou. Prvý večer uzavreli vedľa seba nastúpený solitéri Luc Ex (akustická basgitara na niekoľko spôsobov), Franz Hauzinger (štvrťónová trúbka, ako médium na ozvučenie nádychu a výdychu), Isabelle Duthoit (hlas, ako dokument babylonskej križovatky, klarinet), Johannes Bauer (trombónový tanec). Vyvážené spolunažívanie, kde majstrovské ovládanie nástrojov nepôsobí rušivo a pretekársky, ale skôr harmonicky s tak potrebnou štipkou humoru.
Nasledujúci deň bol spočiatku v rukách mladších slovenských experimentujúcich indivíduí. Jonáš Gruska študent kompozície na Sonologickom inštitúte v Haagu predstavil pseudonym skrytý za masku (materiál neznámy) s názvom Binmatu. Skúmanie nízkych a vysokých frekvencií spolu s pulzujúcou vizualizáciou geometrických tvarov nemal ďaleko od experimentov veteránky Eliane Radigue alebo súčasného projektu Eleh. Ponorová spiritualita povedané zjednodušene. Tak ako Gruska vyplnil priestor meditatívnym zvukom, tak ho Alexander Platzner nasal do saxofónu a deformovaný vyfúkol naspäť. George Cremaschi ho kontrabasom a elektronikou rozvibroval poslal tretiemu členovi Samuelovi Szabóovi, ktorý ho otlačil do svojej elektronickej rušivej krajiny. Ten kto pozná Samčov pseudonym (Samčo, brat dážďoviek) mohol čakať pôsobivú performance. Divák sa dočkal a plnosť zvuku tejto trojice Samčo nakoniec rozsekal na franforce. Zvukovo svojim hlasom, fyzicky svojou šľahačkovou akciou s plyšovými zvieratkami v hlavnej úlohe.
A konečne poriadny hluk povzdychli si ľudia naokolo. Multimediálny nekompromisný vetrom ošľahaný Russell Haswell priniesol z vydavateľstva Mego kufor vizionárskych správ. Niekoľko z nich zakomponoval do svojho kultúrneho hluku čím pozohýbal pár krkov. Okrem iného aj ten Pándiho. Nakoniec vrchol pre všetkých kutilov, modelárov, fetišistov atď. Pierre Bastien doniesol celý hudobný orchester uväznený v stavebnici Meccano (niečo na spôsob nášho Merkuru). Elektromechanický vyludzovač konkrétnych zvukov dopĺňal svojimi vynálezmi Nór Espen Sommer Eide alias Phonophanim (jeden z dvojice nórskeho projektu Alog). Medzi ne patril napríklad prvý zo série filozofických nástrojov (tak ich nazýva sám Eide) s príznačným pomenovaním Ligetizer (odkaz na Ligetiho v novom šate šiestich mini metronómov). Futuristi by určite jasali avšak hudba tejto dvojice brikolérov nemala atakujúci charakter. Práve naopak vracala sa akoby niekam do minulosti, na povalu rodného domu k spomienkam na detstvo. Hrejivé zvuky minulosti.
Christopher Nolan povedal, že v závere každého filmu by mali obrazy len tak fŕkať naokolo, aby sa divák nestihol otáčať. Tak teda budem aj ja pohadzovať slovami, aby sme zabudli na úvodné slová a vnímali len poctivé reálne zážitky.
Štartovací výstrel tretieho dňa preťal Daniel Kordík (modulárny analógový syntetizátor) s Edom Lucasom (pozauna) v tribúnovom dialógu s divákmi. Prísediaci mohli okúsiť vánok Lucasovho dychu alebo len spokojne sedieť a sledovať Kordíkovu gombíkovú vojnu. A potom to vyzeralo ako keby sa zo sedadiel zdvihli tri mamičky, celoživotné priateľky s učiteľskou praxou, vystúpili na pódium a sadli si k pletacím strojom. Ku klavírnym vnútornostiam Juun, ku citare Katharina Klement a ku klavichordu Manon Liu Winter. Všetko v horizontálnom smere. Od disharmónie až k motivačnej hromadnej seanse. Bez zbytočných slov si všetci našli svoj pokojný kútik. Ak použijete v popise osobnosti slovo downtown spájajúce sa s hudobnou scénou očakávania živelnosti sú na mieste. Shelley Hirsch to potvrdila zelenými okúzľujúcimi šatami, teatrálnym excentrickým sexepílom, gestikuláciou, kynológiou, najrýchlejšou reakciou na zmenu hudobného sveta. Hlasom, ktorým rozbila text, vetu aj slovo a rozosmiala okolie. Hypertextová oslava sprevádzaná deštruovanými hudobnými scénami turntablistu Joke Lanza. Ak existuje vrchol tak možno to bol on. A na úplný konečný predkoniec - Thymolphthalein- C28H30O4. Potom už len kaviarenské orgie.
Priestor A4 je ušitý na mieru takémuto strácaniu a nachádzaniu. Next nie je festival, kde návštevník chodí za headlinermi, kde si potvrdzuje vlastné očakávania, kde stavia na istotu. Všetky experimenty nedôjdu k úspešnému koncu. Tak to má byť. Každý má rád niečo iné. Ten čo hľadá nájde. Základom nie je všetko chápať, ale užívať si a vnímať vlny zvuku. V tom je pokroková dramaturgia Nextu a Next samotný. V tom je pokrokový divák.
http://www.a4.sk/spravy/reporty/next-alebo-trinastkrat-strateny-a-opatovne-najdeny-report