som prave vystrachal na disku jednu staru poviedku jezisi kriste aky som bol sprosty a ako sa svet meni a clovek v nom, vdakaBohu!

Veľa vám toho nepoviem o noci, keď som sa narodil, myslím že je to normálne a celkom pochopiteľné. Viem však, a som si tým celkom istý, že nebo bolo v tú noc červené. Taká tá klasická mestská červená tých čias - zobrali ste jednu masívnu ropnú rafinériu , pár tisíc bakelitových autíčok bez katalyzátorov, ale najdôležitejšou ingredienciou boli tie červené ksichty.
Červené ksichty na tribúnach a červené ksichty v traktoroch, červené ksichty po pár litroch vodky, ksichty červené od zlosti - zlosti nad vlastnou nemohúcnos?ou a ksichty červené od krvi tých, ktorí sa s tou nemohúcnos?ou zmieri? nechceli.
Ale pravdupovediac, mne boli v tom momente ukradnuté všetky ksichty a dokonca aj to nebo do ktorého som sa neskôr zamiloval a stalo sa mi oporou. Dral som sa na svet, a kričal som a ručal som a reval som a ryčal som a hučal som a vôbec som ani len netušil že tie moje škreky sa dajú pomenova? toľkými spôsobmi. Proste, na svete bol ďalši egoistický spratek - ďalší jedinec túžiaci po naplnení svojich túžob. Čo tam potom, že ostatní chceli spa? - ja som bol pánom, mal som predsa tie malinkaté prstíky, baculaté ručičky, a veľké smutné očiská.
"Celý tato" hovorila celá rodina z otcovej strany.
"Celá mama" hovorila celá rodina z matkinej strany.

Teda aspoň tak nejak to ževraj bolo, rozprávala mi neskôr sestra, ale ja si z tých čias nepamätám vôbec nič. Možno som tancoval s vílami a možno som došiel až tam kde sa dúha dotýka Zeme, chytil ju do rúk a pobozkal. Možno som bosými nohami behal po všetkých lúkach sveta, ale nedupol som na jediný kvietok, nezlomil jediné steblo trávy, žiadneho zajaca som nevyhnal zo svojej nory. Možno, možno, možno.

Moja prvá spomienka však patrí tomu zvuku. Je to len taký krátky, nevýznamný záblesk pamäte o ktorom už sa nedá ani posúdi? či sa niekedy stal, alebo nie. Pamätám si však svoju postielku, teplo a pokoj, a zrazu, spod tej drevenej postielky sa začalo ozýva? to, čo naveky zmenilo môj život.

Odkiaľ die?a vie, čo je dobro a čo zlo? Čo ho ženie k túžbe po teple a ženských prsiach, čo ho ženie ku drevenému koníkovi?
Inštinkt.

Áno, asi to bude inštinkt. Množstvo nervových dráh tak úžasne pospájaných do komplexu dedený generáciu po generácii. Darwinova selekcia nepustí a nepustí. Ale strach z toho zvuku, to bolo úplne niečo iné ako inštinkt, nebolo to živočíšne , bolo to tak ľudské ako len môže by?. Bol to strach skrytý nie v genetickom kóde ale strach skrytý v hlbinách ľudskej duše, tam niekde v nekonečných priestoroch bol stvorený a tam prebýva odvtedy čo je človek človekom.

A práve jemu patrí moja prvá spomienka - tomu monotónnemu, hĺbavému zvuku z podzemia.

Neskôr, keď už som vedel rozpráva? som sa matky častokrát pýtal, čože je to za zvuk. "Tlačiareň" odpovedala mi vždy s úsmevom, "práve v deň keď si sa narodil tu otvorili tlačiareň novín. Aj sme sa chvíľu s?ažovali, ale keď sme zistili, že noviny čo tam tlačia sú červené - vzdali sme sa tej márnej snahy."

Tlačiareň. Vraveli to všetci. Proste obyčajná skurvená tlačiareň. A ajkeď cez deň som si bol ako tak vedomý toho, že to tlačiareň naozaj je, v noci, keď som zhasol svetlá a zatvoril dvere svojej izbičky sa z tlačiarne stal Gogo.
Rarach.Bubulák.Čert.

Častokrát som v noci sníval o tom ako ma volá k sebe, kričí "Spoznaj ma, spoznaj ma" tým svojím hlasom a nedalo sa mu poveda? nie. Každú noc stále bližšie a bližšie. Pamätám si, že raz som vážne ochorel, vtedy bol ten zvuk najsilnejší. Všetci mi vraveli že blúznim, že moje zmysly sú pomätené vysokými horúčkami, ale ja viem že práve vtedy som bol tomu zvuku najbližšie. Stačilo len natiahnu? ruku a dotknú? sa.

Ale lekári ma z toho dostali. V tú jeseň, keď som ležal v posteli a postupne som naberal sily, nebo z ničoho nič zmodralo. Vtedy som nevedel čím to bolo - rafinéria naďalej plnila svoju úlohu likvidátora zemskej biosféry, bakelitové mašiny aj napriek ich nízkemu poločasu rozpadu boli stále v obehu a krvi sa toho novembra prelialo po námestiach viac ako inokedy. Myslel som, že modré nebo bolo privolané tým štngotom klúčov čo sa rozliehal svetom, predstavoval som si, ako sa k nám postupne tlačí zo všetkých miest kde ľudia s úsmevom strhli ostnatý drát. Tak som si to predstavoval, a kto môže tvrdi?, že to bolo inak?

I ten zvuk dočasne stíchol. Iste, veď červené noviny už nikto nepotreboval, jedine na vytretie zadku, aby ste ukázali aký ste liberál a demokrat. V snoch ma už nelákal ten temný zvuk do svojej blízkosti, v snoch som lietal, lietal som a dotýkal sa hviezd a kričal som na tých bojazlivých čo ešte ostali dole "Zatrepte nohami a le??e so mnou!"

A tak som dospel. Nielen tým že tvár sa mi podobala na dalmatína, ibaže s červenými bodkami, nielen tým že prvotnou motiváciou celej mojej existencie sa stal možný pohlavný styk s "hentou bábenkou". Myslím, že definitívne som zo svojej detskej kože vyliezol vtedy, keď som si uvedomil ako mi v nej vlastne bolo úžasne krásne. Plakal som pri pohľade na hrajúce sa deti, a potom, keď som si utieral slzy som si namýšľal aký som úžasne štýlovo romantický.

Boli to krásne roky – roky o ktorých sa píše v knihách histórie ako o „prekrásnych medzivojnových časoch“ , ako o Zlatom veku ľudstva, keď už ľudia prestali veri?, že by sa ešte niekedy mohli zača? nenávidie? tak primitívnym spôsobom. A tak sme sa opíjali, večer, čo večer, z tej našej Inoveckej – alebo to bola Spišská? – a naozaj sme verili, že budúcnos? je ružová ako to večerné zore.

V svojej ruke som držal jej ruku a šepkal som jej slová o láske – ach ty staré otrepané klišé “šepkal som jej slová o láske” – kam si sa podelo? – ale vedel som, že nikdy nebude tou jedinou. Nedokázal som to, milova? len jednu jedinú. Keď už som sa raz totiž naozaj pozrel do ich očí – či už to bola bruneta, blondína, rusovláska, alebo holohlavá feministka – a keď ste v tých vyplašených očiach uvideli odraz tých svojich, rovnako vyplašených detských očí – pochopil som, že niet medzi nimi rozdielu a že niet rozdielu ani medzi ty a ja a on a ona a my a vy a oni.
Keď si teda nakoniec ľahla na moju posteľ a povedala tie tie magické slová “Tak poď už sem.”, nepočul som ten zvuk, ani som na neho nepomyslel, nie, v ten moment určite nie.

“Tak teda idem” a vybral som sa na cestu ktorú si skôr či neskôr prešlape snáď každý, a bolo to prekrásne,ale tam vo výške niekoľko kilometrov neletel ani Jonathan Livingstone ani Orol Vták, letela tam pani Jadrová Hlavica.
A letela a letela vpred, a keďže vzduch ju hladil po celom jej aerodynamickom tele, vydávala taký jemný monotónny zvuk. Kričala na milióny “Už idem, už sa blížim s pozdravom”.

Nuž a teraz tu ležím. Všetko, všetko už je preč, bola to len kvapka rosy nekonečnom dynamickom mori života. Ležím tu a ajkeď som hluchý, ten zvuk silnie a silnie, prichádza zľava aj zprava, zhora aj zdola, zvonku aj zvnútra. Naozaj neviem či som ešte po takom množstve radiácie človekom, ale jedno, jedno viem určite. Keď zomriem, nikto už nikdy nezačuje ten zvuk – koniec koncov každý máme vlastnú frekvenciu.
A ako znie ten tvoj?