OD FICA DO FICA (pracovný názov SRDCE GORILY)

Distribútor: LEON Productions
Druh: Dokumentárny film
Žáner: Politický dokument
Dĺžka: 82 min.
Námet, scenár, réžia: Zuzana Piussi
Strih: Marek Šulík
Producent: Mario Homolka
LEON Productions a Ultrafilm
Noticka: od volieb k voľbám

O spise Gorila som sa dozvedela v lete na premiére svojho filmu Nemoc tretej moci. Na diskusiu po filme prišiel šéf protikorupčnej jednotky, sudcovia, Tom Nicholson a ďalší odborníci, ktorí chceli debatovať o korupcii. Ľudí rozzúril stav slovenského súdnictva, pýtali sa, čo majú robiť, ako to napraviť. Vtedy Tom Nicholson prvýkrát prehovoril o spise Gorila. Jeden mladý muž vyskočil a kričal: „Ako mám teraz žiť, keď ste mi toto povedali?!“ Ľudia si vypočuli fakty o prehnitej korupcii, ktorá ide cez celé politické spektrum, a všetkých nás ovládla depresia a úzkosť.
Spis Gorila je zaujímavý v tom, že odhalil princíp fungovania nášho politického systému. Nie je dôležité, koľko percent zo spisu Gorila je pravdivých. Tí, čo sa venujú politicko-ekonomickej situácii na Slovensku už dlhší čas, hovoria o oligarchii a partokracii, pár intelektuálov písalo o korupcii a o stave, v akom sa nachádzame, ale ľudí to do ulíc nezburcovalo. Pred Vianocami internet zahltila kauza Gorila a rozzúrila spiaceho občana. Nikdy by sme o spise Gorila nevedeli, keby neboli voľby. Jeden mocný potrebuje odstaviť druhého mocného, tak podhodí občanom Gorilu. Niekto hovorí, že to urobila SAS, iný že to urobili ľudia z 99 %.Na Slovensku nemáme iba Pentu, ktorá si kupuje poslancov a politikov, máme aj iné veľké skupiny a podnikavých jednotlivcov s mafiánskym pozadím, ktorí využívajú systém tak, aby z neho čo najviac vyťažili. Spoznať skutočnú pravdu o spise Gorila je nemožné, systém funguje rýchlo iba vtedy, keď slúži na zahladenie stôp, o nikom sa nedá povedať, že by bol nezávislý, dôležité funkcie v štátnej správe sa prideľujú politickým nominantom. Teraz máme pred voľbami, politické strany sa urážajú, osočujú, využívajú novinárov, aby písali o tom, kto sa s kým kedy stretol, kto z nich je väčšia a kto menšia Gorila. My občania sa nestačíme diviť, keď sa dozvedáme, že finančné skupiny sa stretávajú s každým politikom. Najviac proti Gorile vystupovala strana SaS, pretože vtedy ešte nejestvovala, nemohli sa stretávať v konšpiračnom byte. Vykrikovať sa im nevyplatilo, pretože ku gorile pribudla Sasanka, ktorá odhalila priateľstvo medzi podnikateľom Kočnerom (kauza pezinská skládka, mafiánske zoznamy) a R. Sulíkom. Ľudia, ktorí ešte dovtedy verili, že sa dá nájsť politik, ktorý je čistý, stratili už všetky ilúzie. Teraz je stav v spoločnosti taký, že väčšina ľudí, ktorá k voľbám chodila, nechce ísť voliť, pretože nemajú koho. V každej strane sa nájde skorumpovaný politik.
Komentovať svoje názory a postoje na dnešnú situáciu budú aj ľudia, ktorí stáli na námestí v roku 1989, zaujímavé sú v tom, že majú odstup, ale aj v tom, že sú protichodné.
Nie je náhoda, že mnohé súčasné protesty sa prirovnávajú k tým novembrovým. Je to po prvý raz za vyše 22 rokov, keď sa na Slovensku masovo protestuje nie za vyššie platy, ale za spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť.
Sama otázka, či súčasná situácia je naozaj paralelou k novembru 1989, je však znepokojujúca. Ľudia na tribúnach totiž žiadajú "zmenu systému". Lenže legitimita dnešného politického systému sa priamo odvodzuje od novembrovej revolúcie a jeho spochybnenie je teda aj jej priamym spochybnením. Martin Šimečka je jedným z lídrov revolúcie 89, ktorý sa zastáva protestov. Fedor Gál ich naopak kritizuje.V roku 1989 sme stáli na námestí spolu s nadšenými davmi, teraz naopak, stojíme v dave a vidíme hnev a sklamaných ľudí. Cítia sa podvedení, lebo vtedajšie sľuby o slobode a spravodlivosti sa nenaplnili. Cítia, že namiesto vtedajšej okupácie štátu komunistami teraz okupujú štát skorumpovaní politici a podnikatelia. Ekonomická kríza iba obnažila nervy spoločnosti, ktoré boli na istý čas utlmené ilúziou rastúceho blahobytu na úver. Dávnu minulosť pripomínajú aj reakcie politikov. Takmer unisono urazene tvrdia, že nie sú žiadne "gorily" a že hnev demonštrantov namierený proti nim je nespravodlivý. Zjavná neschopnosť politickej triedy postrehnúť, že spoločnosťou hýbu otrasy, sa nepríjemne podobá slepote komunistických funkcionárov voči šírke a mohutnosti odporu ľudí voči ich režimu. Minulosť napokon pripomína i predbežný zákaz súdu vydať knihu o Gorile od novinára Toma Nicholsona na žiadosť Penty.

FORMA FILMU: Osobne si v dokumentárnom filme, cením ak sa mu podarí zachytiť priamu emóciu, nefalšovanú, nezrežírovanú. Tieto situácie vznikajú ťažko a treba ich dlho hľadať, „poľovať“ na zábery ako lovec. Ľudí môžeme vyprovokovať otázkou, alebo ich môžeme dostať do rôznych situácií, v ktorých konajú, občas sa to podarí, ale niekedy je cítiť prílišnú snahu režiséra. Keď som si pozerala materiál z protestov a z mítingov, ale aj rozhovory politikov s občanmi, videla som tam to podstatné, kvôli čomu sa sama usilujem nakrúcať prevažne reportážnym spôsobom - nefalšovanú emóciu, čosi, čo sa rodí rovno pred očami, človek bez nacvičeného správania. Pri tomto druhu snímania, je veľa odpadu, ale v konečnom dôsledku sa to oplatí. Dlhometrážny film Srdce Gorily však nebude poskladaný iba z reportáží, viacero línií vo filme, vzájomne sa prelínajúce a dopĺňajúce, zabezpečia aj iné filmárske prístupy. Okrem reportážneho snímania udalostí bude vo filme použitá aj inscenačná metóda. Inscenované situácie budú spočívať v príprave a aranžovaní „umelých“ stretnutí, teda takých, ktoré dosiaľ prirodzene nevznikli, resp. je malá pravdepodobnosť, že by prirodzene vznikli. Inscenačným spôsobom budú nasnímané situácie, ako stretnutie p, Dzurindu a hlavného lídra protestov. Kontrasty týchto dvoch osobností sú veľké, názorovo a vekovo sú tieto dve osoby také odlišné, zorganizované besedy mladých ľudí, ktorí sa podieľali na protestoch, so starými lídrami revolúcie bude divák vo filme vnímať aj ako generačný konflikt.
Ďalší zaujímavý prvok, ktorý sa dostal formálne aj obsahovo do filmu, je facebook. Celý odpor proti Gorile vznikol na facebooku. Zaujímavá je ľudová tvorivosť na facebooku, každý deň vznikajú rôzne vtipy, fotografie, karikatúry a komentáre. Bola by chyba nenakrútiť ich a nezaznamenať. Sú to doteraz nepoznané kanály na sledovanie občianskych postojov a názorov. Facebook je miesto, kde sa ľudia odreagúvajú v dobrom aj v zlom. Vznikajú rôzne stránky, skupiny, ktoré ľudí vyprovokovali, dokázali zorganizovať protest a aj v najväčších mrazoch ich vyhnali do ulíc. Okrem stránky Gorila protest, sú aj iné facebookové zoskupenia, napr. Dokončme revolúciu, alebo SNP 2012.
Inou líniou filmu budú archívy z televízii TA3, STV, Markíza, JOJ, v skratke informujú a približujú dobu, v ktorej vznikli, divák ich už raz videl, pomôže mu to zorientovať sa v čase. Pred protestom sa v Novom čase objavila maska gorily aj s návodom, ako si masku spraviť, bola to vystrihovačka pre deti aj dospelých. Zbieram všetky tieto noviny a vystrihovačky, film to odľahčí a pomôže tak divákovi vnímať aj náročnejšie časti filmu, ako sú rozhovory s politikmi, s novinármi, vyšetrovateľmi.
Diváci filmu budú najviac zvedaví asi na to, či sa mi podarí odhaliť viac ako televíznym reportérom a investigatívnym novinárom. Podarilo sa mi skontaktovať sa s ľuďmi, ktorí súhlasili s nakrúcaním filmu s prísľubom, že film vznikne až po voľbách, keď všetko utíchne.

REŽIJNÁ EXPLIKÁCIA: Film o súčasnej politike som začala nakrúcať pred dvoma rokmi, pri vláde bol Robert Fico a chystali sa na voľby. Atmosféra v spoločnosti sa dá definovať ako apatia, vládna garnitúra postavila sochu Svätopluka, myslím, že vtedy vznikol prvý záber môjho filmu. Pár výtvarníkov protestovalo, prichádzali roduverní občania zo stredného Slovenska, ktorí si mysleli, že ich na túto udalosť pozvú, pretože Hradný vrch patrí všetkým. Nestalo sa tak, na Hrad púšťali iba vyvolených. Bolo mi ľúto slávnostne oblečených ľudí, ktorí si mysleli, že tú udalosť môžu osláviť všetci. Dopadlo to ako za komunizmu, všetci sme si rovní, ale niektorí sú rovnejší. Ja som sa tam dostala iba vďaka novinárskemu preukazu.
Jediná možnosť pre občana stretnúť politika je pred voľbami, pretože vtedy politik potrebuje občana. Povedala som si, že to využijem a tieto udalosti budem nakrúcať. Bola som zvedavá na ľudí, ktorí debatujú s politikmi, na to, čo sa ich pýtajú, čomu veria, čo im prekáža, aké problémy chcú politikom povedať pri stretnutí. Samozrejme, zaujímali ma aj politici, snažila som sa k nim dostať čo najbližšie, chodiť s nimi, vidieť, ako organizujú svoje mítingy, ako sa rozprávajú s novinármi, čo hovoria, keď sa s nimi rozprávam sama... na to všetko som bola zvedavá na začiatku. Povedala som si, odsledujem jedno funkčné obdobie jednej vlády, od volieb do volieb. Keď som začala film nakrúcať, nikto netušil, že by mohol Fico nevyhrať voľby. Preferencie ukazovali jasne. Zrazu prišla vlna odporu, Šuty robil bilbordy, v časopis Týždeň urobil akciu „prečiarkni si svojho Fica“ - slovenské osobnosti škrtali a škrtali... stalo sa to, čo nikto nečakal, pravica vyhrala voľby. Do rána som nakrúcala bujaré oslavy politických strán. Stala sa ešte jedna udalosť, ktorá prekvapila, Mečiar sa nedostal do parlamentu. Začalo sa hovoriť o konci mečiarizmu. Pravicové strany vytvorili koalíciu. Problém bol, že veľmi krehkú. Fico sa dostal do opozície. Po roku a pol prišiel euroval a vláda sa rozpadla. Spoločnosť sa tiež rozdelila na dve skupiny, na tých, čo súhlasia s eurovalom, a na tých. ktorí sú proti. Bol to aj boj médií. Nakrúcala som rôzne názory za aj proti. Euroval bol prehlušený kauzou „odpočúvanie“ a nakoniec pod stromček k Vianociam občania dostali Gorilu. Mladí facebookoví ľudia zorganizovali protesty, na ktoré prišli - opäť nečakane - tisícky. Podarilo sa mi dostať sa s kamerou aj k organizátorom protestu a zachytiť ich plánovanie, názory, postoje, ale aj hádky medzi sebou. Všetci sme nespokojní, všetci chceme odstrániť korupciu, ale ako? To sú otázky, ktoré prichádzajú teraz. Organizátori protestu Gorila ukázali odvahu a schopnosť zorganizovať protest, ale na rozdiel od lídrov v roku 89 nedokážu sformulovať požiadavky, ktoré by boli každému jasné, s ktorými by sa všetci stotožnili. Ľudia boli ochotní stáť na mraze dlhé hodiny. Všetci cítia, že by sa malo niečo zmeniť, vzorom nám je Island, ale nemáme vodcu, ani jasné požiadavky. Ako to dopadne, ukáže iba čas. Film je časovo ohraničený a vytvára sa oblúk, od volieb do volieb. Politici v priebehu dvoch rokov menia názory a stanoviská. Týmto filmom chcem ponúknuť občanovi vtipnú mozaiku názorov, káuz, ktoré sa udiali za dva roky v slovenskej politike a ktoré vypovedajú o dnešnom stave spoločnosti.