Krajinu postihlo nešťastie.

Hlavný prielom nastal zavedením 3-hodinového pracovného času. Manuálna práca v priemysle a službách, ktorú už aj tak vykonávali ľudia s vyššou mierou intelektu a empatie, sa ocitla v rovnakej pozícii ako poľnohospodárstvo v 50-tych rokoch na Západe. Produkcia hodnôt bola stále viac automatizovaná, pozície- limitované biologickými predispozíciami rozložením Gaussovej krivky- sa preskupovali do tvorivej duševnej činnosti. Vlády po čase prestali bailoutovať banky a korporácie, ktoré sa masovo zbavovali pracovnej sily, vývojom automatizácie strácajúcej opodstatnenie. Krátka recesia sa prehupla do dvojciferného rastu a vlády zvolili novú stratégiu. Dosiaľ nepredstaviteľné zdanenie korporácii a rozpustenie daňových rajov umožnilo welfare state, ktorý prvýkrát v dejinách poprel biblické: „v pote tváre sa budeš živiť“. 60% ekonomicky nečinného obyvateľstva poberalo univerzálny príjem len vďaka rodnému číslu. Chudoba bola eliminovaná. Právo na bývanie sa stalo pevnou súčasťou Charty OSN. Tento model sa časom ukázal ako udržateľný. Ekonomika fungovala aj s minimom činného ľudského kapitálu.

Od zavedenia univerzálneho príjmu prudko poklesla pôrodnosť. Nikto nepredpokladal, že bude materiálny blahobyt znamenať úpadok civilizácie. Dĺžka života sa vďaka pokroku vo výskume kmeňových buniek predĺžila na 110 rokov. Zoznam psychických porúch sa rozširoval a bola vysoká korelácia medzi poberaním univerzálneho príjmu a klinickou depresiou. V nedávnych prieskumoch celkovej spokojnosti spoločnosti skúmaná vzorka za najväčší problém považovala stratu zmyslu v živote. Pred 40-imi rokmi to ešte bola neistota v zabezpečení a korupcia.

„Akonáhle ľudia dosiahnu určitú úroveň blahobytu, ich záujmy sa preorientujú k jemným nuansám duchovného života“, znela téza programatizmu, ktorý sa stal mainstreamom v spoločenských vedách.
Realita túto hypotézu kruto rozniesla. Nečinní obyvatelia si podľa očakávaní nezačali robiť doktoráty z filozofie, nevzrástol dopyt po výstavách, umeleckých predstaveniach. Verejný diskurz o rozvoji planéty a postavení jednotlivca sa nestal masovou záležitosťou prenášanou cez stále celosvetové konferencie. Počet vydaných románov klesal, poézia sa definitívne stala selfonanizačnou oblasťou. Významne rástol trh s drogami, ktoré sa postupne kompletne legalizovali. Vládne farmafirmy vyvíjali látku, ktorá by stimulovala mozgové štruktúry motivácie. Manželstvo viac nebolo považované za harmonizačnú a stabilizačnú jednotku spoločnosti. S priemernou dĺžkou 1 rok stratilo atraktivitu, nebolo viac podporované právnym poriadkom.

Vždy, keď sa zjavila kontroverzná otázka ako eutanázia, výskum zygoty, klonovanie, cítili sme, že tradicionalisti a konzervatívci časom podľahnú vývoju a dovádzaniu hodnôt slobody a rovnosti do ich dôsledkov. Vedeli sme, že život musí mať istý štandard, a keď ho stratí, možno ho s požehnaním spoločnosti ukončiť. Tento názor, takisto ako rovnosť všetkých spolužití a spôsobov života sa časom museli nevyhnutne presadiť. Nečakali sme, že prenesením modelu spoločnosti na zodpovedného, rozhľadeného jednotlivca, ju puto tolerancie neochráni pred nezáujmom a chladom individualizmu. Ten postupne rozleptal rodinné vzťahy, o ktorých sa už celkom nedalo hovoriť. O to viac utrpela tzv. demokracia, ktorá prežívala iba vďaka zašlému étosu a bolo otázkou času, keď si moc uzurpuje tyran.

Pokladáme si otázku, ako vyzeral raj na nebi v stave nevinnosti, keď bolo všetko dané? Dosiahli sme podobný stav, no ľudstvo trpí a blíži sa k neprirodzenému koncu vyľudnením. Raj na nebi skončil kvôli neposlúchnutiu božieho príkazu a trestom bola tvrdá práca pre prežitie. My sme ju dokázali eliminovať, no nevieme, čo máme bez nej robiť. Čo robili ľudia v raji? Naša smrteľnosť je jedinou útechou. Môžeme len dúfať, že sa z tohto raja nedostaneme do ďalšieho.