z toho vyplýva, že keď (fikcia) niekde cez deň začuješ sirénu rozby nuleárneho útoku (či inú správu CO o nukleárnom napadnutí), tak stihneš akurát tak podať ruku človeku, ktorého máš najbližšie a nie si ísť pobaliť veci a disciplinovane sa presunúť do CO krytu, ako hovorí kniha