Dlho som rozmyslal nad temou mojho dalsieho dennika. Ked tak prezliezam kyberiou, kazdy pise o sebe, o depkach, rozchodoch, svojich problemoch, pisete staznosti na zivot, pisete o drogach, o sexe, o uchylkach, o holych babach a zubatej ceckoch. Kazdy riesi svoje haluze, seba, hlada odpoved na tych milion otazok ktore ho napadnu a chce na ne odpoved.
Tento dennik nie je o mne, ale o respecte k osobe ktorej vdacim za svoj zivot. Je o mojej mame. K ziadnemu cloveku nemam taku uctu a respect ako ku tejto utlej zene, ktora ma vychovala. Moja mama prisla o mojho otca ked som mal asi osem rokov. Moj otec tragicky zahynul, je to trocha paradox, moj otec bol namornik a pri jednej plavieb mal nocnu sluzbu na lodi sa siel najest a zrejme preletel cez palubu a skoncil v chladnych vodach Dunaja. Nikdy sa nenasiel. Moja mama sa s tym iste tazko vyrovnavala, ostala pomerne mlada sama s dvoma malymi detmi na krku a chorymi starymi rodicmi doma. Nikdy sa uz nevydala, celu svoj zivot zasvatila nam - detom. Nam detom povedala ze ocino odisiel, nechapal som to celkom co sa stalo, mama nam ani nepovedala co sa naozaj stalo, dozvedel som sa to ovela ovela neskor, ked som sa raz prehraboval v skrini a nasiel som kopie z vysetrovania zahadneho zmiznutia mojho otca. Nehneval som sa za to na mamu ze nas drzala v nevedomosti. Nechcela nas zranit pokial sme boli este deti a nemohli pochopit co sa naozaj stalo. Bolo by iste tazke sa v utlom veku vyrovnavat sa s tym. Ako male dieta, predstavoval som ze niekam odisiel, pocas zastavky niekde v pristave vystupil z lode a siel za pracou. Trochu som sa hneval ze nic nepovedal, ze sa neozyva. Ale veril som ze sa vrati, bude mat vela penazi a ze raz zaklope u nas na dvere a ja otvorim a on mi prinesie auto na dialkove ovladanie. Moja mama pracovala v dvoch robotach, stihala sa este starat o nas deti, tazko choru mamu. Sama sebe odtrhala od svojich ust aby sme sa my deti mali dobre. Ziadne sukromie, nikam nechodila, po veceroch sa s nami ucila. Nikdy som nepocitoval nedostatok niecoho v mojom zivote, hoci som nemohol mat vsetko to co mali moji rovesnici, chapal som ze nie sme kompletna rodina. Dokazala mna i sestru vychovat, obaja sme vychodili bez problemov skoly, uspesne zmaturovali a vystartoval do zivota. Dost skoro som sa stal samostatnym, moja mamina ma nemohla financovat, viedla nas deti k tomu aby sme sa snazili co najskor sa stat sebestacnymi. Podporovala nas, radila, utesovala ale aj hresila. Ked som dospel, nasiel si dobru pracu, mama vazne ochorela. Dostala rakovinu. Sestra v tom case zila v Prahe, vratila sa domov a spolocne sme sa o maminu starali. Kazdy den sme s nou sedeli v nemocnici, pochopili sme ze nastal cas kedy musime zacat mamine vracat lasku ktoru do nas investovala pocas tych rokov co sa o nas starala. Myslim ze mamina sa uplne vyliecila nielen vdaka lekarom, liekom ale aj aj vdaka tomu ze hoci sme so sestrou uplne ine povahy a bolo to s nami dvoma velmi tazke, dokazali sme sa zomknut, zabudnut na spory medzi nami surodencami a postarat sa o blizkeho cloveka. O jedineho cloveka ktoreho sme mali obaja neskutocxne radi. Musim povedat ze dnes su vstahy v rodine vynikajuce. Mamina sa uz nemusi starat o nic, hoci po chorobe sa uz do prace nevratila. Teraz sa starame so sestrou o nu spolu. Zijeme si neskutocny zivot, moja mama ma velmi moderne nazory na zivot, dost na podporila aj pri starte do podnikania, dnes sa stara uz iba o deti, ale uz nie o svoje :) Kazdy kto bol u mna a pozna moju maminu, vie ze aj napriek vsetkemu co dosiahla v zivote, z nicoho vyhovat dve deturence, postarat sa o rodicov, je to skromne a dobre ziena so zmyslom pre humor, ktore si zasluzi velky RESPECT!

a preco vlastne tento dennik? Sedel som teraz pri compe, pisal fakturu jednemu zakaznikovi, pil som pivo, taky relax proste, ked mama vosla do izby a hovori mi "Ty si pekny skrob, ty tu mas pivo,.. a ULEJ!" :-)))))))

A kazdy kto ma tu moznost, bezte k svojej mamine, obimte ju a povedzte jej mam ta rad :-) Nakoniec ma napadla jedna myslienka, jedna krasna veta ktoru som kdesi cital "Mama pokial si, budeme sa, hoc aj ked uz budeme davno velky a mat svoje deti, stale citit detmi" :)