Život je ako zmrzlina. Zdanie možnosti výberu príchute láka veriť v slobodnú voľbu. A kým sa zamyslíme, steká nám po rukách, uponáhľane lížeme, len aby sme sa nemuseli zastaviť a zamyslieť sa či sme sa rozhodli správne. Kým sa človek nazdá, nezostane nič, len suchý kornútok s útržkami spomienok.

Mám čas premýšľať. Včera som robil posledný deň vo firme v Rakúsku. Keď poviem mám čas, myslím tým 8 hodín stereotypnej manuálnej práce. Zdvihnúť kus dreva, vyraziť naň logo a položiť na vedľajšiu paletu. Ako toto môže niekto robiť deň čo deň? Rok čo rok? Kolega tam robí desať rokov, a to tam nie je najdlhšie. Robí rovnakú prácu v trojdňových cykloch. Ako som sa tak na neho dnes pozeral, videl som tú dekonštrukciu vlastných kvalít v priamom prenose. Netuším či ho to napĺňa, pripomína mi to skôr väzenie z klasických filmov, týpek sa obzerá či nie je objektom kontroly, potom vybehne von a odpáli si na rampe cigu, tváriac sa (klamúc sám seba), že to nikomu nevadí.

Neznášam takú tú pseudoaktivitu, čo vládne na pracovisku, keď sa blíži nadriadený. Ja nerozumiem po nemecky ani piču, tak všetkých obdarím úsmevom a robím si čo mi Albánec nadelil lámanou češtinou. Dva týždne sú pre mňa akurát dosť. Boha.

Ako si môže niekto nechať takto zdeformovať realitu vplyvom okolností? To naozaj by som sa radšej zabil, ako byť nútený robiť dlhodobo prácu, ktorá ma nenapĺňa. Zdvihnúť, oraziť. Sadnúť si a v tichu zomrieť. Môžem ojebať.

Znovu doma, plný nadšenia do budúcnosti, začínam makať, nech môžem robiť čo ma baví!:)