..pred ocami milion bodov obrazoviek farebnych ostrovov. neviem preco, ale uz odisli vsetci, ktori sedeli v krvacajucich sietach ich ciernych myslienok..a boli to vlastne oni?? nadomnou stojaci a hladiaci? oni co kracali zelenou ulicou rozjebanych minci z vrecka akehosi muzikanta? neviem! ale uz sa pomaly dostavam tam, kde zelezo jazdi v dvoch radoch a drevo s nim spolupracuje bez naroku na odmenu, ta uzasna suhra farieb, ktora sa taha uz tretou liniou vytycenej sedej trasy. ale naco sa niekde tlacit, naco ponahlat, naco sa snazit..naco?! aj tak sa uz naliala voda do akvaria vysusenych konarov..sediace ryby sa vyhadzuju na mramorove kocky, zlatiste napisy sa vysmievaju ruzovemu slnku a ja pomaly ale isto otvaram oci a odchadzam, s rukou vo vrecku, s pohladom na nahu ulicu spinavych deti.
Ostre rohy zhnitych stien rozpadlych domov lemuju moje usi ostrosti pohladu, prenikajuc do utrob..zastal som v krci slov.....