Ja tiež!, ja tiež! Hlásim sa z poslednej postielky, celkom pri stene spálne miestnej škôlky. Prichádzaš ku mne pomedzi deti, ktoré po obede sýte okamžite pospali. "Čo chceš chlapček?" pýtaš sa stojac nadomňou. "Pani vychovaváteľka, ešte stále neviete moje meno!" Krátko sa na mňa pozrieš a otočíš sa k odchodu. "A stále si ma nevšímate!" Utekám za tebou pomedzi dlhočízne postielky, ktoré ty míňaš jedným krokom. "A keď zaspím, pozorujete ma zo stoličky, tam od tej!" Doženiem ?a až pri dverách, kde sa ti hodím po šatách. Zdvihneš ma a hnevom mňou pred sebou zatrasieš. "Tak ja som tá, čo sa tu správa nevhodne? A čo ty! Už odkedy som prišla sa po mňe pozeráš, keď všetky deti na obed zaspia, ty sa tváriš, že spíš, no pritom ma sleduješ a potom sa unavený motáš okolo mňa, keď sa deti idú hra?. Na dvore neustále padáš, aby som ?a chodila zdíha? a fúka? ti rany. A čo ja? Som tu skoro rok! Chytil si ma niekedy za ruku? Len tak, aby si ňou po?ahal a pozrel sa na mňa do výšky. Celý čas mlčky postávaš, prehovoríš len keď musíš a teraz sa na mňa osopíš, že neviem tvoje meno a že si ?a nevšímam? Kedy si ma poprosil nech ti dám na dobrú noc pusu, ?a pohladím po vlasoch? Teraz mi vyčítaš?"
Položila si ma spä? na zem a roztrasená zostala vo výške. Rozutekal som sa spä? k svojej posteli.